symbol autority a moci
Symbolika dreva
V stredoveku bolo drevo v prvom rade živou hmotou. Z tohto dôvodu bolo v pomyselnom rebríčku vyššie ako kameň alebo kov. Je síce menej odolné, no zato je čistejšie, ušľachtilejšie a predovšetkým je bližšie k človeku. Drevo žije a umiera, môže ochorieť aj mať nedostatky. Albert Veľký v 13. storočí uvádza, že v dreve môžeme pozorovať anomálie, pukliny a otvory, drevo môže trpieť, hniť alebo môže byť zranené ako ľudské telo a rovnako môže byť napadnuté červami.
Kameň aj drevo sú materiály, ktoré sa často zvykli spájať s posvätnom. Väčšina stredovekých povier, v ktorých sa vyskytujú hovoriace a plačúce sochy, sú predovšetkým vyrobené z dreva a nie z kameňa. Ešte väčšia priepasť ako medzi drevom a kameňom je medzi drevom a kovom. Drevo sa vníma ako čistý materiál, posvätný a pretransformovaný do predstavy dreveného Kristovho kríža. Kov je opozitom tejto posvätnosti. Je znepokojivý, zvrátený, ba priam diabolský. Pochádza z pekla, z hlbín zeme, odkiaľ bol vydolovaný a nakoniec opracovaný ohňom a oheň je vždy veľký nepriateľ dreva. Kov sa spájal s mágiou, temnotou a podsvetím. Aj z tohto dôvodu sú v hodnotovom rebríčku tesár a kováč na opačných póloch. Predobraz pokorného tesára má Cirkev vo sv. Jozefovi, Ježišovom pestúnovi. V praxi sa preto drevo a kov spolu spájali (sekera, pluh), pričom drevo malo za úlohu skrotiť kov (železo) a zbaviť ho negatívnych aspektov.
Podobne negatívne vnímaný ako kováč bol v stredoveku aj drevorubač a uhliar. Uhliar bol podľa stredovekých textov človek žijúci osamote v lese, chudobný, špinavý a násilný. Ničil stromy, pálil drevo a nikdy nezotrval na jednom mieste. Bol pravým vyslancom diabla. Uhliar bol archetypom človeka nachádzajúceho sa na najnižšej spoločenskej priečke. Texty z 12. až 14. storočia vyobrazujú kráľa, ktorý sa stratí v lese a je nútený spýtať sa na cestu uhliara. Znázorňuje sa tu absolútny spoločenský protiklad. Taktiež povolanie drevorubača sa vnímalo ako nepriateľské voči drevu a lesu, veď drevorubač narábal so železom, ktoré produkovalo iskry. Opisovali ho ako človeka veľkej sily, ktorý sa nestretáva s ostatnými a žije v úzadí. Predstavoval zlodeja vychádzajúceho z lesa, len aby kradol. Aj on žije podobne ako uhliar vo veľkej chudobe. [1]
Symbolika dreva sa úzko spája s nástrojmi, ktoré sa používajú na „ničenie src-cv. Ide najmä o sekeru a pílu. V symbolickej rovine zároveň tieto dva nástroje stoja oproti sebe v absolútnej krajnosti. Sekera je predmet, ktorý keď udrie a sekne, vytvorí iskry a silný zvuk. Ako blesk dopadne a vytryskne svetlo a oheň. Z tohto dôvodu sa sekera stala symbolom plodnosti, aj keď zotína stromy, pretože jej úder je produktívny a nie deštruktívny. Píla je naproti tomu nástroj diabolský a spája sa s mučením a utrpením. Zo Starého zákona je známym mučeníkom Izaiáš, ktorý bol podľa legendy rozrezaný pílou spolu s dutým stromom, v ktorom sa schovával. Píle sa okrem iného vytýkalo najmä to, že je to vec krutá k drevu, pretože masakruje jeho vlákna. Je pomalá, krehká a zložitá, vyžaduje na prácu dvoch ľudí, kým pri sekere stačí jeden. Jednoducho povedané, Cirkev premietla symbol píly ako mučiaceho nástroja na jej celkové ponímanie. Vo všeobecnosti potom v stredoveku všetko zubaté a vrúbkované naberá negatívny význam. [2]
Drevo ako symbol autority a moci
Podľa archaických, magických, ale aj náboženských predstáv sú stromy naplnené zvláštnou numinóznou alebo vitálnou silou, ktorá môže priaznivo pôsobiť na človeka, ak sa s nimi správne zaobchádza. Odtiaľto pramení záľuba v používaní vetvičiek stromu pri zdobení obiet a oltárov. Je samozrejmé, že najviac sily má strom živý, poprípade čerstvo zoťatý, zatiaľ čo uschnutá ratolesť svoju silu stráca. Z myšlienky využiť strom či jeho časť na posilnenie vlastnej vitality môžeme odvodzovať zvyk nosiť palicu ako odznak autority a moci. V Ezechielovom žalospeve je vinič, znak Izraela, vhodný ako žezlo vladárov (porov. Ez 19, 11). Je teda zrejmé, že základom žezla nie je kovová tyč, ale drevo z ušľachtilého stromu bohatého na duchovné a vitálne sily. Symbol palice sa v behu dejín a v premenách chápania vladárskej autority menil.
Podobne tiež kúzelníci, šamani a veštci nosili palice, z ktorých čerpali magickú moc. Takto pravdepodobne egyptskí veštci rozumeli Mojžišovej palici, ktorá sa po dopade premenila na hada. Išlo pre nich o niečo obvyklé, a aj preto sa faraón nenechal presvedčiť. Nosenie palice u veštcov a šamanov sa prenieslo aj na prorokov do čias, než sa stali vodcami ľudu. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s pastierskou palicou, ktorá bola dlhšia a na konci zahnutá. Pastierovi slúžila na to, aby ovcu uchytil za krk a pritiahol k sebe. Zaujímavé je, že sa takýto tvar palice premietol tiež do žezla egyptských faraónov, ale aj do iných žeziel kňazov a vladárov. Z tohto dôvodu sa vladári stavali do roly pastierov ľudí.
Určité možnosti prekladu hebrejského textu nám umožňujú výklad, že pri paliciach vladárov sa prisahalo, alebo sa im preukazovala úcta ako znak božstva. Pravdepodobne išlo o palice ako štandardy, na ktorých boli vyobrazené významné symboly. Takáto palica potom sprítomňovala Božiu podporu na bojisku, lebo vztýčené obrazy mali nielen profánny, ale najmä náboženský význam. Podobnou štandardou mohla byť aj tyč s bronzovým hadom vytvorená Mojžišom. Je možné, že autori neskoršej úpravy hebrejského textu, známeho ako masoretský text, zámerne vylúčili asociácie s palicou, aby nedošlo k podozreniu uctievania idolu.
Môžeme uviesť príklad. Keď Jakub zaväzuje Jozefa, aby vyniesol jeho telesné pozostatky z Egypta, prijíma prísahu. A potom, ako prisahal, „Izrael sa úctivo sklonil k záhlaviu svojho lôžka" (porov. Gn 47, 31). V tomto prípade ide o masorétsky text, [3] avšak ak sa pozrieme na text z obdobia pred jeho úpravou, môžeme dostať preklad „poklonil sa Izrael k hlavici palice" (hebr. mate - palica). Je teda evidentné, že slová lôžko aj palica majú v hebrejčine rovnaký koreň slova - mt, a teda nejde o špekuláciu, ale o možný spôsob prekladu.
Výklad palice ako sprítomnenia Božej moci je zrejmý aj z mnohých rozprávaní, v ktorých Áronova a Mojžišova palica zohráva dôležitú úlohu. Ak Áronova palica rozkvitla a priniesla plody (porov. Nm 17, 23), bolo to znamením, že táto palica nie je len obyčajným znakom stromu, ale samým Stromom, a teda skutočným pravým žezlom legitímneho izraelského veľkňaza. Oživená Áronova palica sa stala dôkazom pravej autority zoslanej Bohom, bola znamením pre tých, čo sa búrili, abola uložená medzi najsvätejšie predmety v Arche zmluvy. Je pravdepodobné, že tu taktiež zostala do roku 586, kým Nabuchodonozor chrám nezničil. [4]
[1] Pastoureau, Michel: c. d., s. 77-85
[2] Tamže, s. 85-86
[3] Masoréti boli znalci Tanachu, ktorí do pôvodného textu tvoreného výlučne spoluhláskami doložili samohlásky, aby sa texty správne čítali a nedošlo k ich rôznym interpretáciám.
[4] Tydlitátová, Věra: c. d., s. 167-172