V sobotu učil v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?“ Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal » Lk 13, 10-17.
Táto zhrbená žena je však podľa Pána Ježiša Abrahámovou dcérou. Pán Ježiš tým vyzdvihuje jednu veľmi dôležitú skutočnosť: Je to veriaca Izraelitka. Patrí k spoločenstvu veriacich Izraelitov a preto jej právom patrí prívlastok, že je Abrahámovou dcérou, čiže dcérou praotca všetkých veriacich. Pán Ježiš hovorí, že jej nezávideniahodný stav je dielom Božieho protivníka - diabla. Diabol ju „poviazal“ na dlhých osemnásť rokov. Pretože žena patrí k Abrahámovmu potomstvu, stretávame ju, samozrejme, v mieste zhromaždenia veriacich Izraelitov - v synagóge. To svedčí o nevšednom záujme tejto ženy o miesto bohoslužobného a modlitbového zhromaždenia. Synagóga bola a je miestom zhromaždenia a modlitieb nielen mužov, ale aj žien.
Ženy, ktoré tam prichádzali, boli predovšetkým také, ktorým zdravie dovoľovalo prísť a zotrvať na bohoslužbe. Keďže táto žena bola zhrbená, veľa toho určite nevidela. Pravdepodobne však oveľa pozornejšie počúvala Božie slovo a príhovor k zhromaždeným veriacim. To je skutočnosť, ktorú sa môžeme aj my učiť od nej. Pretože dnes mnohí ľudia pokladajú za veľké plus, ak sa nemodlia a nechodia na bohoslužby. Ďalšia skutočnosť, na ktorú nás chce jej osobný životný príbeh upozorniť, je to, že stretnutia s Bohom a so spoločenstvom veriacich ľudí v chrámových priestoroch, v kostoloch a v kaplnkách, sú veľmi dôležité.
My ich často vnímame ako veľmi nudné a nezaujímavé. Ak si však vo vzťahu k bohoslužbám zachováme vernosť a pravidelnosť, aj my môžeme zažiť duchovný zázrak, že začneme vnímať skutočnosti, ktoré sme si predtým vôbec nevšímali. Žena bola zhrbená. Takto krátko a depresívne je vyjadrený jej dlhotrvajúci stav. Každá choroba má však aj svoje duchovné pozadie. Pán Ježiš videl, kde je príčina jej choroby. Určil aj diagnózu: Satan ju poviazal. Muselo to byť pre ňu hrozné, najmä na začiatku. Veď určite sa tomu vzpierala a dlho si nemohla zvyknúť na svoj ponižujúci stav. Veď žene nikdy nie je ľahostajné, ako vyzerá. Čím viac je žena telesne zdeformovaná, tým viac sa trápi. Dlhotrvajúci stav ju môže priviesť až k vnútornej zatrpknutosti. Takéto psychické rozpoloženie potom ešte viac vplýva na telesnú stránku človeka.
Ale napriek tomu sa zdá, že táto žena nie je deprimovaná svojím životným stavom, pretože napriek svojmu zdravotnému stavu prichádza do synagógy. Počúva Božie slovo a tvorí spoločenstvo spolu s ostanými veriacimi Izraelitmi. Alebo tam ide preto, aby sa dala uzdraviť? Nič také nám nie je známe. Možno v to v kútiku duše dúfala, alebo sa už možno za osemnásť rokov svojho života s tým zmierila. Pán Ježiš v jej stave videl prsty Božieho protivníka. Veď Boh stvoril človeka tak, aby mohol hľadieť aj na žiarivé slnko, aj na hviezdnu oblohu. Pán Ježiš si túto ženu v synagóge všimne a oslovuje ju. Pre rabína jeho čias, alebo akúkoľvek duchovnú autoritu, bolo nemysliteľné, aby sa niekto rozprával so ženou na verejnosti. No Pán Ježiš ju dokonca stavia doprostred zhromaždenia. Hovorí jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby!“ (Lk 13, 12). Najprv čaká na jej vieru a poslušnosť. Tým uzdravuje jej ducha a potom aj jej telo. Najprv treba odstrániť príčinu choroby a potom jej následky.
Žena poslúchla Pána Ježiša a narovnala sa. A čo sa stalo potom? Začala oslavovať Boha. Veď je to pravá Abrahámova dcéra, čiže veriaca Izraelitka. Určite aj mnohí iní Izraeliti oslavovali Boha za to, že žena sa mohla narovnať. Samozrejme, našli sa aj takí ľudia, ktorí sa nad počínaním Pána Ježiša začali pohoršovať. No žena sa nenecháva znechutiť. Je to jej zážitok, ktorý je taký intenzívny, že prevyšuje bolesť celých osemnástich rokov jej života. My by sme možno očakávali, že všetci ľudia v synagóge budú prekypovať nadšením a s radosťou začnú oslavovať Boha. Avšak nestalo sa tak. V tomto prípade predstavený synagógy sa nechal naplniť hnevom na Ježiša za to, že sa to stalo práve v sobotu.
A na dôvažok sa zachoval zbabelo, lebo nenapadol priamo Pána Ježiša, ani ženu, ale obrátil sa k zhromaždeniu a začal ho napomínať: „Je šesť dní, keď treba pracovať - v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ (Lk 13,14). Predstavený v synagóge karhá síce celé zhromaždenie, ale myslí pritom na Pána Ježiša. Ide na to okľukou. V zdanlivej horlivosti za Boží zákon sa mieša do oslavy Boha, ktorá sa už v synagóge začala. Vždy sa nájdu takí ľudia, ktorí sú nespokojní s tým, čo Pán Ježiš robí. Túto nespokojnosť niekedy kryjú plášťom horlivosti za Božie veci. A my sa môžeme zamyslieť nad ťormami zbožnosti, ktoré skôr zosmiešňujú Pána Boha namiesto toho, aby ho oslavovali. Pán Ježiš veľmi jasnozrivo postrehol tento navonok „zbožný“ podvod.
Zareagoval naň a nekonal v rukavičkách. Predstaveného synagógy nazval priamo pokrytcom a upozornil ho na rozpor medzi jeho vlastným životom a slovami, ktoré práve povedal: „Áno, máte také dobré srdce, že sa správate láskavo aj k svojim zvieratám, ale ste tvrdí voči tejto žene.“ „Neodvazuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať?“ (Lk 13,15). „Zvieratá odvazujete a napájate, aby neboli smädné, ale túto sestru by ste bez mihnutia oka nechali ďalších osemnásť rokov poviazanú a smädnú. Zviera nesmie trpieť ani deň, a ona podľa vás môže trpieť celý život. Vy odväzujete zvieratá, a ja som nemal uzdraviť Božím protivníkom spútaného človeka? Ak sa nazývaš Abrahámovým synom, ako to, že nemáš súcitné srdce pre svoju trpiacu sestru?“
„Predstavený synagógy a Ježišovi protivníci sa veľmi zahanbili a ľud sa radoval všetkým slávnym Božím skutkom.“ Ako by sme sa správali my, ak by sme boli vtedy v tej synagóge? Evanjeliový príbeh o zhrbenej žene má však aj oveľa hlbší rozmer. Všetci sa stretávame s duchovnou mocou, ktorá sa nás usiluje znetvoriť a pokriviť v nás Boží obraz. Príbeh o zhrbenej žene nám hovorí ojej silnej túžbe po spáse. Aj zloba Božieho protivníka nakoniec môže poslúžiť na Božiu oslavu. Aj v našom živote môžu prísť okamihy, ktoré môžu upraviť každú vnútornú deformáciu, rozčarovanie a zármutok. Prežité utrpenie nás môže „posunúť“ bližšie k Bohu, alebo pri ňom môžeme jednoducho zatrpknúť.
Príbeh tejto biblickej ženy nám pripomína, že pod vplyvom prežitého utrpenia nemusíme nutne zatrpknúť, ak dôverujeme Bohu a sme v spoločenstve veriacich ľudí, ktorí sa nám snažia pomáhať. Nemusí sa to stať ani vtedy, ak sa k nášmu trápeniu pridruží ešte aj staroba. Ak sa aj okolnosti vôbec nemenia, môžeme sa zmeniť my. Odovzdanosť do Božej vôle a prijímanie všetkého, čo nám život prináša vo viere, že ak to naspäť v pokore odovzdáme Bohu, nás nemusí deptať, ale naopak posilňovať. Koniec koncov, ak to dokážeme, je to ešte väčší zázrak ako ten, ktorý sa stal v sobotu v synagóge. Dôvera v Božiu pomoc a ochranu je to najväčšie a najsilnejšie, s čím sa môžeme v živote stretnúť, lebo táto skúsenosť nás nesie životom napriek všetkým navonok neprekonateľným prekážkam.