Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali » Lk 23, 27.
Pri pozeraní na tvoj obraz zmeníme sa na tvoj obraz. Tento verš zo starej piesne nám napovedá, čo v najstarších časoch spájalo veriacich s postavou Veroniky. Jej meno sa odvodzuje z gréckeho Phereniké a znamená nositeľka víťazstva. A skutočne má víťaznú trofej: na základe početných obrazov je tá, ktorá v rozprestretých rukách drží šatku, aby sme videli tvár trpiaceho Pána. Ustupuje do úzadia. Nejde o ňu, ale o obraz toho, ktorý sa do nej hlboko vryl a ktorý sa má vryť do každého, kto sa naň bude pozerať. Nemôžeme vytvoriť historickú podobu Veroniky. A tak ustupuje nielen do tmy legendy, ale ešte ďalej, niekedy dokonca tak ďaleko, že ju identifikujú so šatkou.
Polatinčená forma jej mena vera icon, pravý obraz, môže označovať Kristov obraz aj ju samu. Veronika nosí pravý obraz Pána a sama je jeho pravým obrazom, obrazom neurobeným ľudskou rukou. y Náboženský spisovateľ Alessandro Pronzato pri istej príležitosti povedal, že aj keď historickosť Veroniky je sporná, na krížovej ceste musela byť slabá žena, ktorá napriek revúcemu davu preukázala skutok lásky trpiacemu Ježišovi. Lebo inak náš svet by sa podobal klietke, v ktorej žijú dravé šelmy.
Nestojí tu namiesto mnohých neznámych žien i mužov, ktorí sa priklonili k trpiacemu Pánovi a ktorí si vzali jeho obraz hlboko do svojho srdca? Ktorí sa mu dali tak pretvárať, že jeho uzdravujúca sila mohla pôsobiť cez nich a že jeho obraz bol v nich viditeľný pre mnohých iných? Nie je to povolanie nás všetkých, byť vera icon Ježiša Krista, trpiaceho a zmŕtvychvstalého, a prinášať víťazstvo? Prinášať nie vlastné víťazstvo, ale víťazstvo Ježiša Krista, víťazstvo jeho pravdy a lásky?
Sv. Klára napísala, do čoho nás má pohnúť postava Veroniky, v liste sv. Anežke: „Postav svoje oči pred zrkadlo večnosti, postav svoju dušu do žiary nádhery, postav svoje srdce pred toho, ktorý je odleskom božskej podstaty a premeň sa vnútorne prostredníctvom kontemplácie na obraz jeho božstva.“