Autor: P. Michal Krovina, OP
Zdroj: © Časopis Ruženec, č. 7/2015, s. 26-27 | Dominikánske mariánske centrum | Košice
Datum napsání:
15.07.2015
Prosiaca vdova
Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom. Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ » Lk 18, 1-8.
Evanjelista Lukáš v osemnástej kapitole svojho evanjelia spomína podobenstvo O sudcovi a vdove. Vdova veľakrát prichádzala k tomuto sudcovi s prosbou, aby ju ochránil pred jej protivníkom, ale sudca to vytrvalo odmietal. Je pravdou, že v dejinách ľudstva bolo a stále je veľa osamelých žien, ktoré nemá kto chrániť pred nepriazňou spoločnosti, pred mnohými dravými špekulantskými ľuďmi. Avšak podobenstvo má oveľa hlbší rozmer. Táto symbolická postava je prototypom trpiacej, prosiacej a neakceptovanej cirkvi. Je obrazom cirkvi - spoločenstva veriacich ľudí, ktorí sa modlia, prosia a často sa márne dovolávajú spravodlivosti a svojich neodňateľných ľudských a občianskych práv. Pokúsme sa zamyslieť nad tým, čo je to cirkev a aké má poslanie. Odpovedí na túto otázku by sme určite našli veľmi veľa. Ale nechceme sa strácať v teoretických definíciách. Cirkev je spoločenstvo ľudí putujúcich po cestách života, ktorí nielen dôverujú Bohu, ale ktorí zároveň veria aj v to, že ľudský život má oveľa hlbší a mnoho spektrálnejší zmysel a význam, než aký ponúka občianska spoločnosť v jej najrozličnejších modifikáciách.
Jednou z obrazných charakteristík cirkvi môže byť aj utrápená, prosiaca a stiesnená vdova, ktorá niekedy až do krajnosti zápasí o existenciu svojich detí, svojich synov a dcér. Pán Ježiš nám v podobenstve predstavuje ženu, ktorá stratila svoju životnú oporu a navyše býva v prostredí, ktoré spravuje „sudca, čo sa Boha nebojí a človeka nehanbí“ (Lk 18,2). Ak sme pozorní a vnímaví zisťujeme, že cirkev ako spoločenstvo žije v prostredí pozemskej reality, kde sa permanentne stretáva s utrpením, prenasledovaním a nepochopením v najrozličnejších podobách. Neprijatie, nepochopenie, posudzovanie a nedôvera, patria stále k sprievodným znakom života cirkvi na zemi.
Prvým trápením vdovy z podobenstva bolo to, že stratila muža. Žena bez muža nemala v Ježišových časoch takmer žiadne práva. Obdobne aj cirkev nemá na zemi žiadneho zástancu, okrem Boha. To akosi patrí k jej údelu. Nakoniec aj sám Pán Ježiš povedal: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). Sám Pán Ježiš na dreve kríža volal na Pána Boha: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Ž 22, 2). Byť v Božej obľube zároveň znamená aj počítať v živote s utrpením. Druhým trápením ženy bolo jej zadíženie, ktoré azda poukazuje na nie celkom vhodné hospodárenie. A z pohľadu na cirkev môžeme vidieť, že cirkev ako spoločenstvo netrpí iba pre odmietanie a neprijatie, ale aj pre svoje vlastné nedostatky.
Aj cirkev sa dokáže nadchnúť pre svetské hodnoty a niekedy si narobiť zbytočné dlhy. Sú obdobia, keď cirkev viac adoruje sama seba a svoju údajnú dokonalosť ako Pána Boha. Avšak vdova z podobenstva je v tiesni kvôli svojim deťom. Aj cirkev ako spoločenstvo je stále ohrozovaná tým, že stratí svoje deti, že stratí svojich synov a svoje dcéry. Vdova z podobenstva, ktorá sa snaží chrániť svoje deti, je sama, je bezbranná. Všetko čo povie, to sa popiera, a všetko čo urobí pre svoje deti, je interpretované ako zlo. Cirkev sa z času na čas uchýlila i k mocenským prostriedkom, ale ako vieme, vždy sa to nakoniec obrátilo proti nej. Cirkev akoby bola a stále zostáva na zemi bezbrannou vdovou, ktorá okrem Boha nemá nikoho, kto by ju chránil.
Avšak táto žena vo svojej nemohúcnosti a bezbrannosti začne prosiť o pomoc. A tu sme pri najdôležitejšej úlohe cirkvi - modliť sa a prosiť Boha o pomoc pre svoje deti. Ľudia si myslia, že osudy ľudí závisia od mocných tohto sveta. No rozhodujúcou mocou na našej zemi je modliaca sa cirkev. Cirkev svojimi modlitbami môže zmeniť i to, na čo sa ani neodvažujeme pomyslieť. Čo teda máme robiť, keď sme v biednom položení a keď rozhodujú nespravodliví a zlí sudcovia? Všimnime si vdovu, ktorú nám predstavuje Pán Ježiš a sledujme ju, ako si počína. Vie, že je beznádejné ísť k sudcovi, ktorý sa Boha nebojí a ľudské ohľady ho nezaujímajú. Vdova však predsa verí v silu svojich prosieb. Žena prosí a prosí, a nakoniec sa nemožné stáva možným.
Tou najväčšou silou na našej zemi je viera, ktorá premáha svet i samotného Pána Boha. Najväčšou tragédiou cirkvi je stav, keď jej chýba živá viera. Ak hrešia a neveria ľudia vo svete, nie je to ešte také strašné, ako keď hrešia a neveria tí, ktorí sú povolaní v cirkvi oslavovať Boha vierou a modlitbou. Vytrvalosť prosiacej vdovy očarila Pána Ježiša a preto nám ju dáva za vzor. Vdova dosiahla to, čo potrebovala, hoci prosila iba ona sama. O koľko viac môže dosiahnuť spoločná modlitba celej cirkvi. Toto podobenstvo nás všetkých vyzýva, aby sme podľa vlastných možností volali k Bohu dňom i nocou.
Pán Ježiš nás ubezpečuje, že naša modlitba vždy nájde ozvenu, hoci nie vždy takú, akú by sme očakávali. Avšak Pán Ježiš sa zároveň pýta, či sa nájdu na zemi ľudia, ktorí by dokázali takto prosiť. Zaujíma ho tiež, či nájde vieru na zemi, ak príde druhý raz. Veriacim ľuďom permanentne hrozí, že sa „unavia“ v modlitbe a stratia tak svoju jedinú zbraň, ktorou môžu meniť osudy nášho sveta. Ľudia vo svete nemajú zmysel pre silu modlitby a často sa z nej vysmievajú. Možno je to aj naša vina, ak vidia, že naša dôvera v Boha a naša modlitba je často nemastná neslaná. Ale prosiaca vdova sa ozbrojila trpezlivosťou a vytrvalou modlitbou a Pán Boh sa nakoniec nechal premôcť. A nám všetkým nezostáva nič iné, iba sa modliť za to, aby sme si aj my osvojili životný postoj prosiacej vdovy a aby sme ho praktizovali po celý náš život.
Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom. Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ » Lk 18, 1-8.
Evanjelista Lukáš v osemnástej kapitole svojho evanjelia spomína podobenstvo O sudcovi a vdove. Vdova veľakrát prichádzala k tomuto sudcovi s prosbou, aby ju ochránil pred jej protivníkom, ale sudca to vytrvalo odmietal. Je pravdou, že v dejinách ľudstva bolo a stále je veľa osamelých žien, ktoré nemá kto chrániť pred nepriazňou spoločnosti, pred mnohými dravými špekulantskými ľuďmi. Avšak podobenstvo má oveľa hlbší rozmer. Táto symbolická postava je prototypom trpiacej, prosiacej a neakceptovanej cirkvi. Je obrazom cirkvi - spoločenstva veriacich ľudí, ktorí sa modlia, prosia a často sa márne dovolávajú spravodlivosti a svojich neodňateľných ľudských a občianskych práv. Pokúsme sa zamyslieť nad tým, čo je to cirkev a aké má poslanie. Odpovedí na túto otázku by sme určite našli veľmi veľa. Ale nechceme sa strácať v teoretických definíciách. Cirkev je spoločenstvo ľudí putujúcich po cestách života, ktorí nielen dôverujú Bohu, ale ktorí zároveň veria aj v to, že ľudský život má oveľa hlbší a mnoho spektrálnejší zmysel a význam, než aký ponúka občianska spoločnosť v jej najrozličnejších modifikáciách.
Jednou z obrazných charakteristík cirkvi môže byť aj utrápená, prosiaca a stiesnená vdova, ktorá niekedy až do krajnosti zápasí o existenciu svojich detí, svojich synov a dcér. Pán Ježiš nám v podobenstve predstavuje ženu, ktorá stratila svoju životnú oporu a navyše býva v prostredí, ktoré spravuje „sudca, čo sa Boha nebojí a človeka nehanbí“ (Lk 18,2). Ak sme pozorní a vnímaví zisťujeme, že cirkev ako spoločenstvo žije v prostredí pozemskej reality, kde sa permanentne stretáva s utrpením, prenasledovaním a nepochopením v najrozličnejších podobách. Neprijatie, nepochopenie, posudzovanie a nedôvera, patria stále k sprievodným znakom života cirkvi na zemi.
Prvým trápením vdovy z podobenstva bolo to, že stratila muža. Žena bez muža nemala v Ježišových časoch takmer žiadne práva. Obdobne aj cirkev nemá na zemi žiadneho zástancu, okrem Boha. To akosi patrí k jej údelu. Nakoniec aj sám Pán Ježiš povedal: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). Sám Pán Ježiš na dreve kríža volal na Pána Boha: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Ž 22, 2). Byť v Božej obľube zároveň znamená aj počítať v živote s utrpením. Druhým trápením ženy bolo jej zadíženie, ktoré azda poukazuje na nie celkom vhodné hospodárenie. A z pohľadu na cirkev môžeme vidieť, že cirkev ako spoločenstvo netrpí iba pre odmietanie a neprijatie, ale aj pre svoje vlastné nedostatky.
Aj cirkev sa dokáže nadchnúť pre svetské hodnoty a niekedy si narobiť zbytočné dlhy. Sú obdobia, keď cirkev viac adoruje sama seba a svoju údajnú dokonalosť ako Pána Boha. Avšak vdova z podobenstva je v tiesni kvôli svojim deťom. Aj cirkev ako spoločenstvo je stále ohrozovaná tým, že stratí svoje deti, že stratí svojich synov a svoje dcéry. Vdova z podobenstva, ktorá sa snaží chrániť svoje deti, je sama, je bezbranná. Všetko čo povie, to sa popiera, a všetko čo urobí pre svoje deti, je interpretované ako zlo. Cirkev sa z času na čas uchýlila i k mocenským prostriedkom, ale ako vieme, vždy sa to nakoniec obrátilo proti nej. Cirkev akoby bola a stále zostáva na zemi bezbrannou vdovou, ktorá okrem Boha nemá nikoho, kto by ju chránil.
Avšak táto žena vo svojej nemohúcnosti a bezbrannosti začne prosiť o pomoc. A tu sme pri najdôležitejšej úlohe cirkvi - modliť sa a prosiť Boha o pomoc pre svoje deti. Ľudia si myslia, že osudy ľudí závisia od mocných tohto sveta. No rozhodujúcou mocou na našej zemi je modliaca sa cirkev. Cirkev svojimi modlitbami môže zmeniť i to, na čo sa ani neodvažujeme pomyslieť. Čo teda máme robiť, keď sme v biednom položení a keď rozhodujú nespravodliví a zlí sudcovia? Všimnime si vdovu, ktorú nám predstavuje Pán Ježiš a sledujme ju, ako si počína. Vie, že je beznádejné ísť k sudcovi, ktorý sa Boha nebojí a ľudské ohľady ho nezaujímajú. Vdova však predsa verí v silu svojich prosieb. Žena prosí a prosí, a nakoniec sa nemožné stáva možným.
Tou najväčšou silou na našej zemi je viera, ktorá premáha svet i samotného Pána Boha. Najväčšou tragédiou cirkvi je stav, keď jej chýba živá viera. Ak hrešia a neveria ľudia vo svete, nie je to ešte také strašné, ako keď hrešia a neveria tí, ktorí sú povolaní v cirkvi oslavovať Boha vierou a modlitbou. Vytrvalosť prosiacej vdovy očarila Pána Ježiša a preto nám ju dáva za vzor. Vdova dosiahla to, čo potrebovala, hoci prosila iba ona sama. O koľko viac môže dosiahnuť spoločná modlitba celej cirkvi. Toto podobenstvo nás všetkých vyzýva, aby sme podľa vlastných možností volali k Bohu dňom i nocou.
Pán Ježiš nás ubezpečuje, že naša modlitba vždy nájde ozvenu, hoci nie vždy takú, akú by sme očakávali. Avšak Pán Ježiš sa zároveň pýta, či sa nájdu na zemi ľudia, ktorí by dokázali takto prosiť. Zaujíma ho tiež, či nájde vieru na zemi, ak príde druhý raz. Veriacim ľuďom permanentne hrozí, že sa „unavia“ v modlitbe a stratia tak svoju jedinú zbraň, ktorou môžu meniť osudy nášho sveta. Ľudia vo svete nemajú zmysel pre silu modlitby a často sa z nej vysmievajú. Možno je to aj naša vina, ak vidia, že naša dôvera v Boha a naša modlitba je často nemastná neslaná. Ale prosiaca vdova sa ozbrojila trpezlivosťou a vytrvalou modlitbou a Pán Boh sa nakoniec nechal premôcť. A nám všetkým nezostáva nič iné, iba sa modliť za to, aby sme si aj my osvojili životný postoj prosiacej vdovy a aby sme ho praktizovali po celý náš život.
