Apoštola Tomáša poznáme ako pochybovača - tvrdohlavého realistu, ktorý potreboval jasné dôkazy a až potom uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. Avšak „neveriaci“ či pochybovač je len jed ným pohľadom na tohto muža. Tomáš bol aj odvážny. Povzbudil ostatných učeníkov, aby ostali pri Ježišovi, hoci ho nepriatelia chceli zabiť: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Jn 11, 16). Tomáš bol aj dobrodružný človek. Tradícia hovorí, že po Turícach sa stal misionárom. Hovorí sa, že odišiel do Edesy v Sýrii a potom do Indie, kde založil veľa cirkevných spoločenstiev a zomrel mučeníckou smrťou.
Ďalšia starobylá tradícia označuje Tomáša za jediného apoštola, ktorý videl nanebovzatie Panny Márie. Je jasné, že Tomáš bol muž hlbokej viery a silnej oddanosti Pánovi a evanjeliu! Keď sa pozrieme na tretí príbeh o viere vzkriesenia, majme na pamäti, že Tomášova viera sa mohla otriasť, keď Ježiš zomrel, ale potom sa jeho viera posilnila a Tomáš sa stal veľkým hrdinom pre Pána. Možno mal svoje pochybnosti, ale nedovolil, aby ho ovládali po zvyšok života!
Blahoslavení sú tí, čo nevideli
Keď Mária Magdaléna uvidela prázdny hrob, spanikárila (Jn 20, 2). Keď Ján uvidel prázdny hrob, uveril, ale nie úplne (20, 9). Keď Tomáš počul Máriinu správu, nemohol ju prijať. Ani keď mu ostatní apoštoli povedali, že videli vzkrieseného Pána, nič to s ním neurobilo. „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch,“ povedal, „a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (20, 25). A touto jednou poznámkou sa spečatila Tomášova reputácia. Keď sa o týždeň Ježiš zjavil Tomášovi, vyznal: „Pán môj a Boh môj“ (20, 28). Tieto učeníkove prieťahy napokon dospeli k viere vzkriesenia! V istom zmysle mal Tomáš šťastie. Jeho viera bola založená na tom, čo videl, cítil a čoho sa dotkol. A Ježiš mu povedal: „Blahoslavení tí , čo nevideli, a uverili“ (20, 29).
Odborníci si myslia, že Jánovo evanjelium bolo napísané koncom prvého storočia - keď už väčšina Ježišových prvých učeníkov zomrela. Žilo teda veľmi málo ľudí, ktorí videli vzkrieseného Ježiša. Ostatní veriaci sa museli spoliehať na svedectvo malej skupiny ľudí. Ján chcel povzbudiť tých, čo nevideli Ježiša, aby aj bez toho uverili . Chcel, aby oni (aj my) vedeli, že je možné mať vzťah s Pánom, hoci sme sa ho nikdy nedotkli a nikdy sme ho nevideli.
Samozrejme, nechceme tým naznačiť, že viera Tomáša a ostatných učeníkov nebola náročná. Tento úryvok hovorí, aká náročná môže byť naša viera. Nikdy sme fyzicky nevideli Pána. Nikdy sme ho nepočuli, ako k nám hovorí, ani sme nevideli jeho úsmev, nepocítili sme jeho utešujúcu ruku na ramene. Ale sme povolaní uveriť mu a nasledovať ho. Keď Ježiš povedal, že sú „blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“, mali by sme pochopiť, že Ježiš má pre nás pripravené osobitné požehnania - požehnania, ktoré môžu byť náhradou za to, že sme ho telesne nevideli.
Vidieť „očami“ srdca
Tieto požehnania sú dostupné každému! Keďže Ježiš vylial Ducha Svätého, každý človek môže vstúpiť do živého vzťahu s naším večným, neviditeľným Spasiteľom. Možno ho nevidíme fyzicky, ale určite ho môžeme „vidieť“ vnútorne, „očami svojho srdca“ (Ef 1, 18). Peter to veľmi dobre vysvetľuje: „Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy“ (1 Pt 1, 8). Hoci existuje veľa spôsobov, ako môžeme „vidieť“ Ježiša, ten najpôsobivejší je skrze dar Eucharistie. Veríme, že Eucharistia je „skutočná prítomnosť“ Ježiša - jeho telo a krv, duša a božstvo. V istom zmysle naozaj spolu s Jánom môžeme povedať, že sme videli Ježiša „na vlastné oči“, že sme na neho „hľadeli“ a dokonca sme sa ho „rukami“ dotýkali (1 Jn 1, 1).
Ak prijmeme učenie Cirkvi, môžeme na rozumovej úrovni súhlasiť s týmito výrokmi. Takáto viera - založená na rozumovom súhlase - je dobrá vec. Ale ak chceme zakúsiť „radosť plnú slávy“, o ktorej písal Peter, musíme urobiť ďalší krok. K tomu, čo o Eucharistii vieme na rozumovej úrovni, musíme pristupovať s otvoreným srdcom. Musíme k svojmu rozumu pridať vieru. Vtedy sa nielen dotkneme Ježiša, ale sa s ním aj stretneme. Vtedy nielenže uznáme jeho prítomnosť, ale naplní nás jeho láska a milosť.
Ježiš sľúbil skutočné a hmatateľné požehnania každému, kto príde na svätú omšu hladný po Pánovi. Sľúbil nám: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Ak prijmeme Ježiša aspoň kúskom viery, zažijeme tieto požehnania. A ak vytrváme vo viere, ony budú rásť. Budú pre nás také skutočné, že nás naplní radosť. Keď ho budeme prijímať v Eucharistii, budeme sa cítiť šťastní a radostní, ako sme sa cítili vo svadobný deň alebo pri narodení nášho prvého dieťaťa. Boh chce, aby sa jeho požehnania stali pre nás takto skutočnými a merateľnými!
Vnútorné a vonkajšie dôkazy
Či naša viera postupuje od rozumového súhlasu k živej viere vzkriesenia, môžeme zistiť dvomi spôsobmi. Najprv sa pozrieme na vonkajšie prejavy. Keď naša viera rastie, milosť, ktorú prijímame z Eucharistie a osobného modlitbového života, nás bude pobádať, aby sme boli stálejší v láske voči iným ľuďom. Budeme pokojnejší, menej náchylní na hnev a budeme láskavejší. Zistíme, že chceme pozdvihnúť náladu ľudí okolo seba - členov rodiny, priateľov, spolupracovníkov, ba aj neznámych ľudí. Budeme chcieť pristupovať k ľuďom s úctou, ktorú si zasluhujú ako milované Božie deti. Menej nás budú zaujímať najnovšie klebety a viac sa budeme venovať pomoci núdznym a trpiacim v našom okolí. A čo je najdôležitejšie, nájdeme novú silu odpustiť ľuďom a zbaviť sa zranení, ktoré nás spútavali celé dni alebo týždne.
Druhý spôsob, ako môžeme zistiť, či naša viera rastie, spočíva v tom, že sa pozrieme, čo sa deje v nás. Keď nám Duch Svätý prináša vieru vzkriesenia, vo svojom srdci objavujeme nové duchovné sklony. Nielenže sa zaujímame o svoje vzťahy k iným ľuďom, ale túžime prehĺbiť aj svoj vzťah k Pánovi. Chceme tráviť viac času s ním. Modlitba už nie je nudná povinnosť, ale skôr potešenie. Slová Písma ožívajú a priamo oslovujú na še srdce . Nezaujímame sa len o splnenie svojich každodenných povinností, ale vykonávame ich tak, že sa to páči Pánovi a prináša mu to slávu.
Toto mal Pavol na mysli, keď napísal: „My... máme Kristovo zmýšľanie“ (1 Kor 2, 16). Vtedy podobne ako Ježiš viac dbáme na náš vzťah k nebeskému Otcovi. A opäť podobne ako Ježiš viac dbáme o blaho ľudí v našom okolí. Chceme vnímať Pánovu prítomnosť a chceme byť nástrojmi jeho prítomnosti vo svete. Existujú dva konkrétne spôsoby, ako môžeme zistiť, či máme hlbšiu vieru vzkriesenia. Existujú aj dva konkrétne spôsoby, ako môžeme zistiť, či nás Ježiš požehnal za to, že sme uverili bez toho, aby sme videli. Ak teda vo vás rastú tieto charakteristické črty, môžete si byť istí, že Boh pôsobí vo vašom srdci!
Poďte a zakúste život
Keď Ján rozprával príbeh o apoštolovi Tomášovi, kládol veľký dôraz na vzťah medzi videním a vierou. Ján hovorí, že Tomáš mal napokon možnosť vidieť vzkrieseného Pána práve tak, ako ho videla Mária Magdaléna a ostatní, pretože chcel zdôrazniť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Všetci títo očití svedkovia poukazujú na to, že je to nepopierateľný fakt. Ján však chcel zároveň každému povedať, že to, čo prví učeníci videli na vlastné oči, my môžeme vidieť duchovnými očami. Ako povedal: „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20, 31). Kiež v tomto Veľkonočnom období všetci zakúsime tento „život“. Nech nás v Roku viery naplní viera vzkriesenia!