Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“
Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ » Jn 4, 5- 15. 19b-26. 39.
Po rozhovore s Pánom Ježišom a po príchode Ježišových učeníkov necháva žena nádobu s vodou pri studni a ponáhľa sa do svojho mesta. Ide zvestovať svojim príbuzným, ale aj celému mestu, čo videla a zažila. Hovorí ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ (Jn 4, 29). Mohla by im povedať aj to, čo jej tento muž povedal, že on sám sa vydáva za Krista. Ale neurobí to. Nech idú, nech uvidia a nech sa sami presvedčia. Stáva sa niečo neočakávané. V evanjeliu čítame, že všetci ľudia vyšli z mesta a prišli k nemu. Ako to, že slová ženy s pohnutou minulosťou zaúčinkovali na nich ako blesk z čistého neba? Počujeme, že mnohí zo Samaritánov uverili v Ježiša Krista pre slová tejto ženy. Ako to, že jej slová zapôsobili oveľa účinnejšie ako dobre pripravené príhovory zákonníkov?
V čom spočívala jej veľká zmena? Aby sme to pochopili, potrebujeme sa vrátiť k jej rozhovoru s Pánom Ježišom. Samaritánka hovorí s Pánom Ježišom o všeličom a zdá sa, že ona do istej miery aj „vedie“ tento rozhovor. Pán Ježiš sa v rozhovore „dotýka“ aj jej osobnosti, no nerobí pritom výčitky, nemoralizuje. Pán Ježiš sa „dotýka“ jej života veľmi jemne, no pritom aj veľmi účinne. Povedal jej „všetko, čo v živote porobila“ a tým jej chcel dať najavo: „Žena, nevyzerá to s tebou najlepšie“. My nepoznáme obsah celého rozhovoru medzi Pánom Ježišom a Samaritánkou, avšak viacero skutočností naznačuje, že rozhovor bol oveľa dlhší a obsažnejší.
Žena, ktorá si získala, alebo „ulovila“ piatich mužov, podľa všetkého nebola celkom bez viny. Aj jej momentálny stav hovorí o nej dosť veľa nepriaznivých skutočností. Vo svojej tvári má zapísané stopy svojho života, ale zároveň aj krvácajúce srdce a hnisajúce rany. Pán Ježiš jej hovorí ojej vlastných hriechoch. Už to samo osebe je veľmi dôležité pre osobný duchovný rozvoj. Z vlastnej skúsenosti vieme, že nemáme veľmi radi, ak nám niekto v živote odhalí to, čo skrývame. Možno už netrpezlivo čakáme, ako sa zachová žena po odhalení všetkých jej hriechov. Dokáže prijať pravdu o sebe takú, aká je, alebo sa začne vyhovárať na okolnosti a zvaľovať vinu na iných?
Predsa za stav svojho života nebola vinná iba ona sama. Výrazný podiel museli mať aj mužovia, ktorí vstupovali do jej života. Žena si objektívne prizná svoju vinu a nesťažuje sa na mužov. Božia milosť sa dotkla jej srdca a ona pokorne vyznáva: „Pane, vidím, že si prorok“ (Jn 4,19). Už v týchto slovách je ukryté hlboké pokánie. Žena nimi vlastne vyznáva svoje hriechy. Pán Ježiš však vie aj to, že pravé pokánie si vždy vyžaduje aj riešenie nášho vzťahu k ľuďom. Preto Samaritánke hovorí: „Žena, tvoj vzťah k mužovi, s ktorým žiješ, a k jeho zákonitej manželke nie je v poriadku. A dokiaľ nebude tento vzťah v poriadku, nemôžem ti dať živú vodu.“
Samaritánka to veľmi dobre pochopila. Všetko povedala nielen vo svojom dome, ale aj v celom meste. Pred všetkými vyznala svoje viny. Je možné, že medzi Samaritánmi boli aj niektorí z jej bývalých mužov, a preto jej slová v meste zabrali. Žena nemohla mlčať, musela hovoriť o tom, čo práve prežívala. A jej bývalí muži si zrazu uvedomili, že sa správa úplne inak ako predtým. To, čo doteraz tajila a popierala, zrazu dáva verejne na známosť. Samařská žena už nič nezatajuje, iba obviňuje samu seba. A zrazu sa cítia vinní aj tí, ktorí ju počúvajú. „Povedal mi všetko, čo som porobila“ - zdôrazňuje žena. Čo všetko to mohlo byť? Avšak prečo sa zdôrazňuje iba jej vina? Veď Pán Ježiš jej hovorí aj o živej vode a o tom, ako sa treba modliť. Žena však cíti, že ak sa chce pohnúť niekam dopredu, musí vyznať svoje hriechy. Bez toho sa nič v jej živote nepohne.
Samaritáni poznali túto ženu lepšie ako iné ženy. Veď ona vynikala nad ostatné ženy a pre mužov bola na jednej strane príťažlivá a na druhej strane nebezpečná. Vždy vedela iných ohovárať, na iných nadávať, iných obžalúvať, avšak nikdy nepovedala nič zlé na seba. A teraz? Správa sa úplne inak. Hovorí iba o sebe. Uvedomuje si, že má rozbitý život, že bola zneužívaná a zneucťovaná. Nikto sa jej už nesmeje, ale berú ju veľmi vážne. Utajovaná vina sa dostáva na Božie svetlo a ona cíti, že musí všetko vyznať a oľutovať. A pritom ak si pomyslíme na zákonité ženy týchto mužov, ktoré sa cítili zranené, opustené a oklamané, nemusíme sa veľmi namáhať, aby sme prišli na to, čo všetko museli prežiť.
Stojíme v nemom úžase a pozorujeme vlastne malý zázrak. Žena s pohnutou minulosťou zrazu začína úspešne evanjelizovať. Vraví o tom, že ten, s ktorým sa strela pri Jakubovej studni, dokáže každému povedať nielen to, čo urobil, ale aj povzbudivé slová o tom, že Boh nás má všetkých, napriek tomu, veľmi rád. Obyvatelia mesta Sychar preto vychádzajú z mesta a ponáhľajú sa k Jakubovej studni. Chcú vidieť človeka, ktorý by im povedal o všetkom, čo ich zaťažuje. Ale ísť k takému človeku môže byť aj nebezpečné. Čo keď nám povie o tom, čo chceme pred inými zatajiť? Ale Samaritáni idú napriek tomu za Pánom Ježišom, lebo ich ťažia rôzne viny. Zatiaľ čo Samaritánka rozpráva vo svojom meste o Pánovi Ježišovi, Ježišovi učeníci mu ponúkajú jedlo. Ale Pán Ježiš ich odmieta so slovami, že má plniť vôľu nebeského Otca.
Pán Ježiš učeníkom hovorí: „Teraz mám privádzať k Bohu Samaritánov, a vy pritom myslíte iba na jedlo. Pozrite sa na tento opustený džbán s vodou. Bola tu po vodu jedna žena a tento džbán si tu zabudla, lebo zistila, že Boh sa dotkol jej srdca. Žena prišla s prázdnym džbánom, ale odišla s naplneným srdcom. Tento džbán je dôkazom, že teraz je vo svojom meste a tam evanjelizuje.“ Učeníci nepochopili dobre slová svojho Majstra. Nepostrehli zmysel zabudnutého džbánu s vodou. Preto im Pán Ježiš povedal: „Pozrite sa! Žena prišla s prázdnym džbánom, ale aj s horiacou túžbou v srdci. Jej zabudnutý džbán s vodou je dôkazom toho, že teraz je v meste a hovorí ľuďom o stretnutí so mnou. Nevidíte? Pozrite sa! Tiahne sem celý zástup ľudu, ale nie za vodou, ale chcú byť zbavení svojich vín a zlých skutkov.“
Samaritánka si vedela získavať mužov svojimi prednosťami a ženskými zbraňami a teraz získava nielen mužov, ale všetkých pre Božie kráľovstvo. Pán Ježiš s učeníkmi čoskoro opustil nielen Jakubovu studňu, ale aj celý región Samárie. Nevieme, čo sa dialo v meste Sychar potom. Ale dobrý postoj k Pánovi Ježišovi tam zrejme zostal aj naďalej. Samaritánka nám všetkým chce odkázať, že to najväčšie, čo človek môže v živote zažiť, je stretnutie s Bohom. Je to stretnutie človeka so svojím Stvoriteľom, pri ktorom človek dokáže pochopiť, že niečo vo svojom živote potrebuje zmeniť. Žena s pohnutou minulosťou zo Samárie nám všetkým pripomína, že aj takýto človek môže nájsť v živote odpustenie a šťastie, a tak sa aj kľukaté životné chodníčky môžu zmeniť na cestu s jasným cieľom.