Takto opisuje evanjelista Lukáš v desiatej kapitole svojho evanjelia Ježišovu návštevu u Marty a u jej sestry Márie. Z Jánovho evanjelia vieme, že Marta a Mária mali brata Lazára a bývali v dedinke Betánia, asi tri kilometre na východ od Jeruzalema, na juhovýchodnom svahu Olivovej hory. Dnes na tomto mieste leží mesto Al Eizariya. Hneď v úvode treba povedať, že Pán Ježiš mal túto trojicu súrodencov veľmi rád. Ak bol v Jeruzaleme a mal príležitosť, rád sa u nich zastavil, lebo Betánia bola iba „na skok“ od Jeruzalema. Evanjelista Lukáš krátko spomína Ježišovu návštevu v ich dome. Evanjelista Ján zasa v jedenástej kapitole svojho evanjelia opisuje udalosť, keď ich rodný brat Lazár zomrel.
O Marte a Márii sme už možno počuli homíliu, alebo sme si prečítali nejakú duchovnú úvahu, či zamyslenie. Pravdepodobne sme sa dozvedeli, že Marta bola bezducho aktívna a Mária zasa vzorne kontemplatívna. Avšak krátky evanjeliový príbeh o dvoch sestrách má oveľa hlbší a komplexnejší rozmer. Martu a Máriu si totiž v istom zmysle všetci nosíme v sebe. Ale vráťme sa k evanjeliovému príbehu. Pán Ježiš prišiel do domu Márie, Marty a Lazára, do domu svojich priateľov, kde rád prichádzal a kde sa cítil dobre. Boli to ľudia, s ktorými rád trávil čas v družnej debate, pričom im pravdepodobne hovoril i o skutočnostiach, ktoré nerozprával vždy, všade a každému. Mnohé z toho, čo im rozprával ako dobrým priateľom, aj podrobne vysvetľoval. Boli to chvíle, ktoré napĺňali Pána Ježiša a jeho priateľov dobrou náladou a príjemnou atmosférou.
Raz príde Pán Ježiš na návštevu k Márii, Marte a k Lazárovi na návštevu, unavený, hladný a smädný. Čo by sme urobili my, ak by sme boli na ich mieste? Marta sa správa ako pohostinná žena, ktorá sa snaží obslúžiť Pána Ježiša a naplniť jeho fyzické potreby. Mária si zasa sadne k jeho nohám a snaží sa zachytiť každé Ježišovo slovo. Ak to posudzujeme zo svojich praktických skúseností, potom vnímame, že jednanie Marty je správne a na dôvažok aj praktické. Nakoniec však Pán Ježiš Martu napomína a Máriu pochváli. Na prvý pohľad sa javí, že Ježišov postoj nie je spravodlivý. Veď mohol povedať Márii: „Vstaň a choď pomôcť svojej sestre Marte a keď bude všetko pripravené, potom si sadneme a budeme sa rozprávať.“
V tomto príbehu Marta preukazuje silné podráždenie a hnev. Prečo? Veď mohla osloviť priamo Máriu a nemusela do toho zaangažovať aj Pána Ježiša. Ježiš jej však nakoniec povie, že je to práve Mária, ktorá si zvolila správny postoj. „Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10,42).Ale Pán Ježiš nekritizuje Martu za to, že ho obsluhuje. Ježiš vidí do Martinho srdca a vie, že sa trápi pre mnohé skutočnosti. Problém nie je v tom, že Marta obsluhuje, ale že sa zbytočne trápi pre mnohé veci a reaguje veľmi podráždene. Ako keby jej Pán Ježiš chcel povedať: „Marta, nie práca, ale mnoho zbytočných starostí a tvoj hnev ťa oddeľuje od toho, aby si ma aj ty mohla počúvať.“ Vieme, že nežijeme v dokonalom svete a mnohé skutočnosti nás často veľmi dlho trápia. Určite aj Marta mala svoje starosti tak, ako každý z nás.
Avšak tieto starosti jej prekážajú naplno a s úžitkom prežiť vzácny a požehnaný čas naplnený Ježišovou osobnou prítomnosťou a jeho vysvetľovaním toho, čo je v živote človeka skutočne dôležité. A v konečnom dôsledku o všetkých našich starostiach vie aj náš nebeský Otec. Okrem toho, hoci to Marta myslí s Ježišom dobre, vôbec sa nespýta na jeho potreby, túžby a želania. Akosi podvedome mu určuje to, čo je podľa nej pre neho dobré. Marta chce uchopiť prítomné chvíle do svojich rúk a nedáva pritom šancu a priestor vzácnemu hosťovi, ktorý zavítal do jej domácnosti. Koniec koncov, práca Marty nie je úplne nezištná. Viac ako o obsluhu Pána Ježiša jej ide o vlastnú povesť. O povesť dobrej a starostlivej hostitelky. Máriu zasa Pán Ježiš nechváli za to, že nič nerobí, ale za to, že ihneď spoznala, že byť s Ježišom je dôležitejšie ako čokoľvek iné.
Mária dovolí Pánu Ježišovi, aby začal rozprávať a aby povedal všetko to, čo im chce povedať. Evanjelista Ján zasa opisuje návštevu Pána Ježiša u Marty a Márie už po smrti ich brata Lazára. Jánov príbeh nám rozpráva o tom, ako obe sestry vnímajú smrť svojho brata Lazára. Obraz plačúcich sestier - Márie a Marty - je veľmi emotívny. Potom sa dokonca rozplače i samotný Pán Ježiš. Obe ženy majú jasno v tom, že ak by Pán Ježiš bol prišiel skôr, Lazár by vôbec nezomrel. Marta je opäť tá, ktorá preberá iniciatívu a vyznáva svoju vieru: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý má prísť na svet“ (Jn 11,24-27). Marta teda verí, že smrť nemá posledné slovo. Na prvý pohľad si všimneme, že reakcia Marty a Márie vo vzťahu k Pánu Ježišovi pôsobí vyčítavo. „Pane, kde si bol? Prečo si tu vtedy nebol?“ Avšak reakciu oboch sestier môžeme vnímať aj inak. Marta i Mária nám všetkým chcú povedať: „Pane, iba s tebou sa cítime bezpečne“.
Ak sa nad tým zamyslíme a sme aj úprimní, môžeme skonštatovať, že nám takáto viera veľmi často chýba. Tento typ dôvery voči Pánu Bohu sa nám javí ako detský, naivný a nezrelý. Ale práve takáto „detinská“ dôvera voči Bohu nám môže pomáhať práve v tých najťažších životných situáciách. Ak sme si vedomí toho, že je s nami Pán, nemusíme podliehať bezodnému strachu a smútku, lebo vieme, že iba s ním sa cítime bezpečne. Príbeh dvoch novozákonných žien - Marty a Márie - nám ukazuje, že obe „ženy“ v nás, čiže oba prístupy k životu, sú potrebné a dôležité pre náš život. Ani samotný horlivý aktivizmus, ani samotné zbožné zahĺbenie sa do seba nám nemôže priniesť vnútorný pokoj, harmóniu a vnútornú rovnováhu. Iba harmonické skĺbenie kontemplácie a činnosti a požehnané dopĺňanie a vnútorné „prekrývanie“ oboch dôležitých životných postojov prináša veriacemu človeku pravý pokoj, spokojnosť, nadšenie, entuziazmus a pravú životnú radosť.