Autor: P. Michal Krovina, OP
Zdroj: © Časopis Ruženec, č. 5/2014 | Dominikánske mariánske centrum | Košice
Datum napsání:
21.05.2014
Mária z Nazaretu, Matka Ježiša
Bohu veľmi záležalo na tom, aby ľudský príbeh jeho syna bol príbehom Ježiša Krista z Nazaretu. Boží Duch mal záujem na tom, aby Ježiš bol začlenený do Dávidovho pokolenia.
Svätý Pavol nám v Liste Galaťanom pripomína, že keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom. Boh sa postaral o to, aby sa Jozef z Dávidovho rodu dostal do Nazareta a spoznal tam dievča, s ktorým sa aj zasnúbil, a ktoré podľa všetkého pochádzalo taktiež z Dávidovho rodu. Hoci sv. Jozef nebol Ježišovým biologickým otcom, predsa len mal s ním pokrvnú súvislosť prostredníctvom Panny Márie, ako muž z Dávidovho pokolenia. Izrael už dávno očakával narodenie Mesiáša. Lenže predstavy o ňom boli rôznorodé. Uvažovali o ňom, aké bude znamenie jeho príchodu. Vo Svätom písme sa však dočítali iba toľko: „Hľa, panna počne a porodí syna" (Iz 7,14). Ježiš Kristus sa stal človekom tak, ako každý z nás. Už sme spomínali, že v Nazarete bola Panna, ktorá sa zaľúbila a zasnúbila, keď k nej prišiel muž z Dávidovho rodu. Tento muž sa volal Jozef a aj on hľadal šľachetné pracovité dievča.
V jednej z uličiek malého vidieckeho mestečka je malá tesárska dielňa, v ktorej mladý muž vyrába stoly, jarma a pluhy pre celé široké okolie. Okrem toho ovláda všetky tesárske práce pri stavbe domov. Pracuje ťažko, ale vždy svedomito. Mnohí poznajú jeho, ale aj on pozná mnohých ľudí. Jeden domček je mu osobitne vzácny. Býva v ňom mladé dievča, ktoré nie je bohaté, ale v jeho žilách koluje kráľovská krv. Aj dievča je pracovité. Pripravuje jedlo, pečie chlieb, tká látky. Podvečer chodí s inými dievčatami k miestnej studni po vodu. Keď sú dievčatá spolu, rady spievajú na slávu Bohu, ale aj iné piesne o kráse svojej vlasti. Dievča je mimoriadne pekné, inteligentné a ušľachtilé. A práve do nej sa zaľúbil tesár Jozef. Jeho práca mu išla vždy veselšie, keď si pomyslel na ňu. Aj Mária bola šťastná, ak sa s ním stretla a spolu hovorili o svojich plánoch do budúcnosti. Asi takto to všetko začalo.
Náš Boh zveril svojho Syna dvom mladým zaľúbeným a zasnúbeným ľuďom. Nebál sa zveriť im ho. Obaja mladí ľudia boli krásni nielen telesne, ale predovšetkým duchovne. Okrem zaľúbenosti mali srdcia otvorené pre veľké a vznešené ideály. Ako potomkovia kráľa Dávida si boli vedomí toho, že sú nositeľmi nádeje celého izraelského národa. Neboli to iba obyčajní snúbenci, ktorí by mysleli iba jeden na druhého. Jozef bol muž spravodlivý a Mária mala dušu, ktorá sa zaujímala o večné Božie úmysly. Obaja boli hlboko ukotvení v Božom slove a patrili k „tichým,, v Izraeli, ktorí túžobne očakávali spásu svojho národa. Veľké nádeje na príchod Mesiáša sa ich hlboko dotýkali. Kedy to bude a ako sa to stane? Aj oni dvaja boli, samozrejme, ľuďmi svojej doby. Mali svoje náboženské predstavy, chodili do miestnej synagógy a zúčastňovali sa na náboženskom živote miestnych Izraelitov.
V modlitbe zápasili o svetlo viery do každého nového dňa. Zasnúbenie je veľmi pekné obdobie v živote človeka, ale iba vtedy, ak vedie k hlbšiemu spoznávaniu skutočného poslania človeka na zemi. Svedomie oboch snúbencov bolo formované Božími zákonmi. Mária možno v hĺbke svojho srdca aj zatúžila stať sa matkou prisľúbeného Mesiáša. Bez tejto vnútornej túžby a istej prípravy by pravdepodobne nebola schopná prijať a pochopiť tajomnú návštevu Božieho posla. Až raz... Istého dňa, nevieme, či to bolo vo dne, alebo v noci, Mária dostala vzácnu a tajomnú návštevu. Boží posol ju pozdravil, nazval ju ženou a povedal jej, že počne a porodí Božieho Syna. Mária si uvedomuje, že všetkému úplne nerozumie, ale nakoniec zareaguje: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1, 38). Mária akoby chcela povedať: „Veď ty vieš, čo sa skrýva v mojom srdci. Ty poznáš každé jeho zákutie."
Ak by Boží posol niečo žiadal od nás, buď by sme ho ignorovali, alebo by sme mu protirečili, alebo by sme sa s ním sporili, alebo prinajlepšom by sme odpovedali: „Budem sa snažiť, s Božou pomocou urobím, čo bude v mojich silách. Urobím, čo budem vedieť a vládať." Ale Mária je pripravená a jasne vyhlasuje, že je Božou služobnicou. Mária tým vlastne hovorí: „Chcem, aby sa Božie dielo uskutočňovalo aj cezo mňa. Som pripravená vziať na seba túto úlohu." Máriina poslušnosť a oddanosť výstižne dokazuje, že Boh si vybral veľmi dobre. Nemusel zápasiť o jej poslušnosť. Mohol začať konať svoje dielo bez najmenšieho Máriinho odporu. Naša kresťanská cesta viery bude vždy závisieť od toho, či budeme ochotní ísť cestou Panny Márie a dôverovať Bohu tak, ako to dokázala ona. Keď Mária prijala Božiu ponuku, v prvých momentoch si ani neuvedomovala závažný dopad na jej život. Nemyslela na to, že život sa jej týmto rozhodnutím veľmi skomplikuje. Avšak netrvalo dlho a zistila, že sa ocitla v nezávideniahodnej situácii.
Potrebovala sa niekomu zdôveriť. Ale komu sa môže zdôveriť? Pravdepodobne už nemala svojich rodičov, čiže tým to povedať nemohla. Mal by o tom vedieť aj jej snúbenec Jozef. Ale Mária vie, že Jozef nie je naivný. Môže jej uveriť? Zdá sa, že zo začiatku nemala dosť síl na to, aby o tom mohla hovoriť s Jozefom. Preto sa nakoniec rozhodla, že pôjde navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Chcela sa s ňou poradiť a preto sa ponáhľala k nej. Keď tam prišla, zistila, že aj Alžbeta mala tajomnú návštevu, a dokonca vedela aj to, čo sa prihodilo Márii. Máriino rozhodnutie svedčí o jej zdravom uvažovaní. Mária zostala na návšteve u Alžbety tri mesiace. Po troch mesiacoch sa vrátila domov. Jozef ju už dlho očakával. Alžbeta ju vnútorne posilnila, ale ešte stále nebolo jasné, ako sa k celej situácii postaví Jozef. Mária ho poznala ako pravoverného Izraelitu, ktorý bol podriadený Božím zákonom, a preto sa jej ani nemôžeme, čudovať, že sa mu bála hovoriť o tejto záležitosti.
Vedela, že Jozef jej sotva uverí. Mária cítila, že sa za celú záležitosť musí intenzívne modliť. Veď ona iba odpovedala na Božiu ponuku a preto si uvedomovala, že musí Boha poprosiť, aby sám zasiahol a Jozefovi dal jasne najavo, ako to v skutočnosti je. Záležalo jej na Jozefovi, mala ho skutočne rada. Vedela, že aj on ju má rád a nechcela, aby sa zbytočne trápil. Preto čakala na Božie vyriešenie celej situácie. Jozefa sa správa o tom, že Mária je v požehnanom stave, hlboko dotkla. Ťažko si vedel pripustiť, že Mária by mu bola neverná. Ale ktovie, možno je to naozaj tak. Takýto stav ho vnútorne znepokojoval. Jozef však má zmysel pre spravodlivosť a nechce Máriu vystaviť potupe. Preto uvažuje, že ju potajomky prepustí, aby tým ochránil nielen jej povesť, ale aj bezpečnosť. No v istom okamihu sa Boh dotkol jeho duše... Až po Božom zásahu je Jozef schopný a ochotný vziať na seba zodpovednosť a prijať Božie rozhodnutie. V očiach ľudí a pred izraelskými zákonmi sa Jozef stáva Ježišovým otcom. O Ježišovom narodení nám podávajú správu evanjelisti Matúš a Lukáš.
Najúplnejšiu správu má Lukáš. A najdôveryhodnejšou svedkyňou o jeho narodení je práve Panna Mária. Potomok kráľa Dávida sa má narodiť v Betleheme, Evanjelista Lukáš pripomína, že rímsky cisár vydal rozkaz, že každý sa má dostaviť do svojho rodného miesta a tam sa dať zapísať do zoznamu občanov Rímskej ríše. Preto sa Jozef vydáva na cestu do Betlehema. Putuje do mesta, z ktorého pochádza jeho rod. Nevieme o tom, že by Mária bola niekedy predtým videla Betlehem. Ale ide tam rada, lebo je zvedavá na mesto, z ktorého pochádza Jozef. Evanjelista Lukáš nám pripomína i to, že ich prijatie v Betleheme nebolo najpríjemnejšie. Keď prišli do Betlehema, Márii sa naplnil čas a spolu s Jozefom začali hľadať miesto, kde by ich prichýlili, aby Mária mohla v tichu a v pokoji porodiť svoje dieťa. Dostali však iba akúsi zadnú miestnosť, kde žili aj domáce zvieratá. Boh to zariadil tak, že malý Ježiš prišiel na svet v takom prostredí, v akom sa vtedy rodili mnohé deti chudobných ľudí.
Lukášova poznámka o tom, že nemali pre nich miesto v hostinci, nám hovorí nielen o Máriinej a Jozefovej starosti, ale aj o tom, že to bolo východisko z núdze. Mária po pôrode zavinula svojho synčeka do plienok a uložila ho do jasieľ. Z toho vidíme, že Mária bola mladá, životaschopná žena, ktorá si vedela poradiť a pomôcť v mnohých životných situáciách. Nedočítame sa o nej, že by sa sťažovala na Boha, alebo na Jozefa. Uvedomovala si, že Boh jej daroval dve zdravé ruky, zdravý rozum a jasnozrivý úsudok. Boh teda naozaj vybral pre svojho Syna dobrú a schopnú matku. Okrem toho vieme, že Ježiš sa nám podobal vo všetkých životných potrebách. To znamená, že nebol iba zdanlivým, ale skutočným človekom. Aj Ježiš sa musel naučiť rozprávať, chodiť, oboznamoval sa so svojím prostredím, učil sa spoznávať pravdy izraelského náboženstva a vyučil sa tesárskemu remeslu, aby si mohol zarábať na vlastné živobytie.
Jozef a Mária spolu vytvorili krásnu manželskú dvojicu, ktorá si vo všetkom pomáhala. A čo robila Mária potom? Nuž môžeme povedať, že do istej miery to tušíme, ale veľa skutočností nevieme. Určite robila všetko to, čo aj iné ženy v Izraeli v jej časoch. Starala sa o domácnosť, o rodinu a spolu s Jozefom sa podieľala na výchove svojho Syna. Žiadna práca jej nebola cudzia. Ale na druhej strane o mnohých záležitostiach nevieme. Určite pozorne sledovala svojho Syna. Vnímala, cítila, žasla a... mlčala. Starostlivo pozorovala Ježišovo počínanie, aby jej neuniklo ani jediné slovo. Všetky jeho slová si ukladala hlboko do svojho srdca. Stala sa akousi chodiacou pokladnicou Božieho slova. Aj preto sa v prvotnej cirkvi stala veľmi váženou osobou, hoci ona sama nebola apoštolkou. Apoštoli šiju veľmi vážili pre jej svedectvo, ktoré vydávala o Ježišovi. To sa stalo veľmi ceneným najmä potom, keď už Pán Ježiš nebol s nimi.
Podľa svedectva jedného apokryfného evanjelia vraj zomrela uprostred apoštolov jedenásť rokov po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Tento údaj nemusí byť bez historickej hodnoty. Ale to, že bola „uprostred" apoštolov, dosvedčuje, že naozaj požívala veľkú úctu. Evanjeliá sa o nej zmieňujú veľmi stručne. Viac mlčia, ako hovoria. Ale aj samotné mlčanie o Márii z Nazaretu je veľmi výrečné. Mária nehovorí na verejnosti, nekáže ľuďom, ale všetkým tým, čo robí, dokonca aj svojím mlčaním, nás dvíha bližšie k Bohu a pozýva nás dosiahnuť taký duchovnú úroveň, akú ona sama dosiahla. Mária je „iba" Pánovou služobnicou. Nič viac a nič menej. V dejinách spásy zastáva neprehliadnuteľné poslanie. Evanjeliá nám Máriu neidealizujú. Ani ona nevedela všetko. Aj ona občas zaváhala a pýtala sa Boha, čo to znamená. Ale napriek tomu zostáva jedinečná, pretože v poznaní Boha stále rastie a dostáva sa k nemu bližšie a bližšie... Stále viac sa zdokonaľuje v Pánovej službe. Ani pre nás nezostáva iná duchovná cesta, ako tá, po ktorej kráčala Mária z Nazaretu. Po celý náš život, sa máme stále od nej čo učiť.
Bohu veľmi záležalo na tom, aby ľudský príbeh jeho syna bol príbehom Ježiša Krista z Nazaretu. Boží Duch mal záujem na tom, aby Ježiš bol začlenený do Dávidovho pokolenia.
Svätý Pavol nám v Liste Galaťanom pripomína, že keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom. Boh sa postaral o to, aby sa Jozef z Dávidovho rodu dostal do Nazareta a spoznal tam dievča, s ktorým sa aj zasnúbil, a ktoré podľa všetkého pochádzalo taktiež z Dávidovho rodu. Hoci sv. Jozef nebol Ježišovým biologickým otcom, predsa len mal s ním pokrvnú súvislosť prostredníctvom Panny Márie, ako muž z Dávidovho pokolenia. Izrael už dávno očakával narodenie Mesiáša. Lenže predstavy o ňom boli rôznorodé. Uvažovali o ňom, aké bude znamenie jeho príchodu. Vo Svätom písme sa však dočítali iba toľko: „Hľa, panna počne a porodí syna" (Iz 7,14). Ježiš Kristus sa stal človekom tak, ako každý z nás. Už sme spomínali, že v Nazarete bola Panna, ktorá sa zaľúbila a zasnúbila, keď k nej prišiel muž z Dávidovho rodu. Tento muž sa volal Jozef a aj on hľadal šľachetné pracovité dievča.
V jednej z uličiek malého vidieckeho mestečka je malá tesárska dielňa, v ktorej mladý muž vyrába stoly, jarma a pluhy pre celé široké okolie. Okrem toho ovláda všetky tesárske práce pri stavbe domov. Pracuje ťažko, ale vždy svedomito. Mnohí poznajú jeho, ale aj on pozná mnohých ľudí. Jeden domček je mu osobitne vzácny. Býva v ňom mladé dievča, ktoré nie je bohaté, ale v jeho žilách koluje kráľovská krv. Aj dievča je pracovité. Pripravuje jedlo, pečie chlieb, tká látky. Podvečer chodí s inými dievčatami k miestnej studni po vodu. Keď sú dievčatá spolu, rady spievajú na slávu Bohu, ale aj iné piesne o kráse svojej vlasti. Dievča je mimoriadne pekné, inteligentné a ušľachtilé. A práve do nej sa zaľúbil tesár Jozef. Jeho práca mu išla vždy veselšie, keď si pomyslel na ňu. Aj Mária bola šťastná, ak sa s ním stretla a spolu hovorili o svojich plánoch do budúcnosti. Asi takto to všetko začalo.
Náš Boh zveril svojho Syna dvom mladým zaľúbeným a zasnúbeným ľuďom. Nebál sa zveriť im ho. Obaja mladí ľudia boli krásni nielen telesne, ale predovšetkým duchovne. Okrem zaľúbenosti mali srdcia otvorené pre veľké a vznešené ideály. Ako potomkovia kráľa Dávida si boli vedomí toho, že sú nositeľmi nádeje celého izraelského národa. Neboli to iba obyčajní snúbenci, ktorí by mysleli iba jeden na druhého. Jozef bol muž spravodlivý a Mária mala dušu, ktorá sa zaujímala o večné Božie úmysly. Obaja boli hlboko ukotvení v Božom slove a patrili k „tichým,, v Izraeli, ktorí túžobne očakávali spásu svojho národa. Veľké nádeje na príchod Mesiáša sa ich hlboko dotýkali. Kedy to bude a ako sa to stane? Aj oni dvaja boli, samozrejme, ľuďmi svojej doby. Mali svoje náboženské predstavy, chodili do miestnej synagógy a zúčastňovali sa na náboženskom živote miestnych Izraelitov.
V modlitbe zápasili o svetlo viery do každého nového dňa. Zasnúbenie je veľmi pekné obdobie v živote človeka, ale iba vtedy, ak vedie k hlbšiemu spoznávaniu skutočného poslania človeka na zemi. Svedomie oboch snúbencov bolo formované Božími zákonmi. Mária možno v hĺbke svojho srdca aj zatúžila stať sa matkou prisľúbeného Mesiáša. Bez tejto vnútornej túžby a istej prípravy by pravdepodobne nebola schopná prijať a pochopiť tajomnú návštevu Božieho posla. Až raz... Istého dňa, nevieme, či to bolo vo dne, alebo v noci, Mária dostala vzácnu a tajomnú návštevu. Boží posol ju pozdravil, nazval ju ženou a povedal jej, že počne a porodí Božieho Syna. Mária si uvedomuje, že všetkému úplne nerozumie, ale nakoniec zareaguje: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1, 38). Mária akoby chcela povedať: „Veď ty vieš, čo sa skrýva v mojom srdci. Ty poznáš každé jeho zákutie."
Ak by Boží posol niečo žiadal od nás, buď by sme ho ignorovali, alebo by sme mu protirečili, alebo by sme sa s ním sporili, alebo prinajlepšom by sme odpovedali: „Budem sa snažiť, s Božou pomocou urobím, čo bude v mojich silách. Urobím, čo budem vedieť a vládať." Ale Mária je pripravená a jasne vyhlasuje, že je Božou služobnicou. Mária tým vlastne hovorí: „Chcem, aby sa Božie dielo uskutočňovalo aj cezo mňa. Som pripravená vziať na seba túto úlohu." Máriina poslušnosť a oddanosť výstižne dokazuje, že Boh si vybral veľmi dobre. Nemusel zápasiť o jej poslušnosť. Mohol začať konať svoje dielo bez najmenšieho Máriinho odporu. Naša kresťanská cesta viery bude vždy závisieť od toho, či budeme ochotní ísť cestou Panny Márie a dôverovať Bohu tak, ako to dokázala ona. Keď Mária prijala Božiu ponuku, v prvých momentoch si ani neuvedomovala závažný dopad na jej život. Nemyslela na to, že život sa jej týmto rozhodnutím veľmi skomplikuje. Avšak netrvalo dlho a zistila, že sa ocitla v nezávideniahodnej situácii.
Potrebovala sa niekomu zdôveriť. Ale komu sa môže zdôveriť? Pravdepodobne už nemala svojich rodičov, čiže tým to povedať nemohla. Mal by o tom vedieť aj jej snúbenec Jozef. Ale Mária vie, že Jozef nie je naivný. Môže jej uveriť? Zdá sa, že zo začiatku nemala dosť síl na to, aby o tom mohla hovoriť s Jozefom. Preto sa nakoniec rozhodla, že pôjde navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Chcela sa s ňou poradiť a preto sa ponáhľala k nej. Keď tam prišla, zistila, že aj Alžbeta mala tajomnú návštevu, a dokonca vedela aj to, čo sa prihodilo Márii. Máriino rozhodnutie svedčí o jej zdravom uvažovaní. Mária zostala na návšteve u Alžbety tri mesiace. Po troch mesiacoch sa vrátila domov. Jozef ju už dlho očakával. Alžbeta ju vnútorne posilnila, ale ešte stále nebolo jasné, ako sa k celej situácii postaví Jozef. Mária ho poznala ako pravoverného Izraelitu, ktorý bol podriadený Božím zákonom, a preto sa jej ani nemôžeme, čudovať, že sa mu bála hovoriť o tejto záležitosti.
Vedela, že Jozef jej sotva uverí. Mária cítila, že sa za celú záležitosť musí intenzívne modliť. Veď ona iba odpovedala na Božiu ponuku a preto si uvedomovala, že musí Boha poprosiť, aby sám zasiahol a Jozefovi dal jasne najavo, ako to v skutočnosti je. Záležalo jej na Jozefovi, mala ho skutočne rada. Vedela, že aj on ju má rád a nechcela, aby sa zbytočne trápil. Preto čakala na Božie vyriešenie celej situácie. Jozefa sa správa o tom, že Mária je v požehnanom stave, hlboko dotkla. Ťažko si vedel pripustiť, že Mária by mu bola neverná. Ale ktovie, možno je to naozaj tak. Takýto stav ho vnútorne znepokojoval. Jozef však má zmysel pre spravodlivosť a nechce Máriu vystaviť potupe. Preto uvažuje, že ju potajomky prepustí, aby tým ochránil nielen jej povesť, ale aj bezpečnosť. No v istom okamihu sa Boh dotkol jeho duše... Až po Božom zásahu je Jozef schopný a ochotný vziať na seba zodpovednosť a prijať Božie rozhodnutie. V očiach ľudí a pred izraelskými zákonmi sa Jozef stáva Ježišovým otcom. O Ježišovom narodení nám podávajú správu evanjelisti Matúš a Lukáš.
Najúplnejšiu správu má Lukáš. A najdôveryhodnejšou svedkyňou o jeho narodení je práve Panna Mária. Potomok kráľa Dávida sa má narodiť v Betleheme, Evanjelista Lukáš pripomína, že rímsky cisár vydal rozkaz, že každý sa má dostaviť do svojho rodného miesta a tam sa dať zapísať do zoznamu občanov Rímskej ríše. Preto sa Jozef vydáva na cestu do Betlehema. Putuje do mesta, z ktorého pochádza jeho rod. Nevieme o tom, že by Mária bola niekedy predtým videla Betlehem. Ale ide tam rada, lebo je zvedavá na mesto, z ktorého pochádza Jozef. Evanjelista Lukáš nám pripomína i to, že ich prijatie v Betleheme nebolo najpríjemnejšie. Keď prišli do Betlehema, Márii sa naplnil čas a spolu s Jozefom začali hľadať miesto, kde by ich prichýlili, aby Mária mohla v tichu a v pokoji porodiť svoje dieťa. Dostali však iba akúsi zadnú miestnosť, kde žili aj domáce zvieratá. Boh to zariadil tak, že malý Ježiš prišiel na svet v takom prostredí, v akom sa vtedy rodili mnohé deti chudobných ľudí.
Lukášova poznámka o tom, že nemali pre nich miesto v hostinci, nám hovorí nielen o Máriinej a Jozefovej starosti, ale aj o tom, že to bolo východisko z núdze. Mária po pôrode zavinula svojho synčeka do plienok a uložila ho do jasieľ. Z toho vidíme, že Mária bola mladá, životaschopná žena, ktorá si vedela poradiť a pomôcť v mnohých životných situáciách. Nedočítame sa o nej, že by sa sťažovala na Boha, alebo na Jozefa. Uvedomovala si, že Boh jej daroval dve zdravé ruky, zdravý rozum a jasnozrivý úsudok. Boh teda naozaj vybral pre svojho Syna dobrú a schopnú matku. Okrem toho vieme, že Ježiš sa nám podobal vo všetkých životných potrebách. To znamená, že nebol iba zdanlivým, ale skutočným človekom. Aj Ježiš sa musel naučiť rozprávať, chodiť, oboznamoval sa so svojím prostredím, učil sa spoznávať pravdy izraelského náboženstva a vyučil sa tesárskemu remeslu, aby si mohol zarábať na vlastné živobytie.
Jozef a Mária spolu vytvorili krásnu manželskú dvojicu, ktorá si vo všetkom pomáhala. A čo robila Mária potom? Nuž môžeme povedať, že do istej miery to tušíme, ale veľa skutočností nevieme. Určite robila všetko to, čo aj iné ženy v Izraeli v jej časoch. Starala sa o domácnosť, o rodinu a spolu s Jozefom sa podieľala na výchove svojho Syna. Žiadna práca jej nebola cudzia. Ale na druhej strane o mnohých záležitostiach nevieme. Určite pozorne sledovala svojho Syna. Vnímala, cítila, žasla a... mlčala. Starostlivo pozorovala Ježišovo počínanie, aby jej neuniklo ani jediné slovo. Všetky jeho slová si ukladala hlboko do svojho srdca. Stala sa akousi chodiacou pokladnicou Božieho slova. Aj preto sa v prvotnej cirkvi stala veľmi váženou osobou, hoci ona sama nebola apoštolkou. Apoštoli šiju veľmi vážili pre jej svedectvo, ktoré vydávala o Ježišovi. To sa stalo veľmi ceneným najmä potom, keď už Pán Ježiš nebol s nimi.
Podľa svedectva jedného apokryfného evanjelia vraj zomrela uprostred apoštolov jedenásť rokov po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Tento údaj nemusí byť bez historickej hodnoty. Ale to, že bola „uprostred" apoštolov, dosvedčuje, že naozaj požívala veľkú úctu. Evanjeliá sa o nej zmieňujú veľmi stručne. Viac mlčia, ako hovoria. Ale aj samotné mlčanie o Márii z Nazaretu je veľmi výrečné. Mária nehovorí na verejnosti, nekáže ľuďom, ale všetkým tým, čo robí, dokonca aj svojím mlčaním, nás dvíha bližšie k Bohu a pozýva nás dosiahnuť taký duchovnú úroveň, akú ona sama dosiahla. Mária je „iba" Pánovou služobnicou. Nič viac a nič menej. V dejinách spásy zastáva neprehliadnuteľné poslanie. Evanjeliá nám Máriu neidealizujú. Ani ona nevedela všetko. Aj ona občas zaváhala a pýtala sa Boha, čo to znamená. Ale napriek tomu zostáva jedinečná, pretože v poznaní Boha stále rastie a dostáva sa k nemu bližšie a bližšie... Stále viac sa zdokonaľuje v Pánovej službe. Ani pre nás nezostáva iná duchovná cesta, ako tá, po ktorej kráčala Mária z Nazaretu. Po celý náš život, sa máme stále od nej čo učiť.