Autor: Zuzana Rigdová
Zdroj: © Internetový portál | cestaplus.sk
Datum napsání:
30.03.2015
Hrob je prázdny. Celým Jánovým evanjeliom - o prázdnom hrobe nás sprevádza sympatická Mária Magdaléna. Predstavuje, akoby všetko, to ľudské v nás.
Mária Magdaléna nechápala. Určite v tú noc vôbec nespala. Vieme, že prišla k hrobu úplne prvá a "ešte za tmy", veľmiskoro ráno. Ježiša milovala a chýbal jej, videla ho umierať a chcela byť v Jeho blízkosti čo najskôr. Jej prvá reakcia bola zmätenosť. "Odniesli Pána a nevieme, kde ho položili", hovorí učeníkom. Učeníci mali odvahu do hrobu vstúpiť, ale ona "stála vonku pri hrobe a plakala". Bola veľmi smutná. Jej smútok ju naplno pohltil. Až tak, že preň nebola schopná vnímať Pána. To sme my. To sme my, keď bojujeme s problémom a nevidíme riešenie. To sme my, keď sa boríme s utrpením a nerozumieme mu. To sme my, keď máme na pleciach kríž a nevládzeme ho uniesť. Ježiš bol však veľmi blízko pri nej. Poznal ju. Vedel, že je jej ťažko. Tak, ako pozná nás. Potom "videla dvoch anjelov sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo".
Opäť sa im s plačom zdôveruje: "odniesli môjho Pána a neviem, kde ho uložili". Mária stále nerozumie. Vôbec jej nebolo čudné, že hovorí s anjelmi. Jej utrpenie bolo pre ňu väčšie. Ako často sa nám stáva, že nám Pán posiela na pomoc "anjelov". Konkrétnych ľudí, ktorí sú tu pre nás. A ako často sa stáva, že ich vôbec nevnímame. Čakáme totiž inú pomoc, máme inú predstavu. V našom ponímaní lepšiu. Potom sa k nej prihovoril sám Ježiš. A ona ho po tretikrát nepozná. Znie to až neuveriteľne. Sám Boh ku nej hovorí o ona nevidí. Opäť, aká paralela s našim životom. Sám Pán ku nám hovorí a naše srdcia tak často nepočujú. Evajelista Ján píše, že Mária Magdaléna stále plakala. Celý čas bola úplne ponorená vo svojom obrovskom smútku za milovanou osobou. Bytostne vnímala Jeho stratu a nič ju nedokázalo z tohto stavu vytrhnúť.
Až tento moment... "Žena, prečo plačeš? Koho hladáš?", aká milá reakcia, ako je vidieť Jeho empatiu voči nej. "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil a ja si ho vezmem", hovorí mysliac, že je to záhradník. Ježiš ju oslovil: "Mária". A razom všetko pochopila. Jedno Slovo stačilo. Oslovil ju menom, tak, ako veľakrát predtým. Tentokrát cez toto oslovenie do jej srdca vstúpilo poznanie. Konečne! Potom sa obrátila a po hebrejsky mu povedala "Rabbuni". To obrátenie je tam veľmi podstatné. Bez obrátenia niet poznania. Bez obrátenia nie je viera vo večný život. Vo zmŕtvychvstanie. Je to moment, keď sa naše utrpenie mení na vieru v to Božie. Mária Magdaléna bola v tej chvíli určite nesmierne šťastná. A potom prišla Ježišova zvláštna veta: "Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil o Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im..." Akoby jej hovoril, je tu niečo väčšie ako Tvoj smútok.
Musíš ísť ďalej. A Mária išla a zvestovala učeníkom: "Videla som Pána". Pre ňu to musela byť tá najkrajšia správa na svete. Dočkala sa víťazstva nad svojím utrpením. A Ježiš jej tú radosť doprial, pretože ju mal veľmi rád. Je to dôkaz Jeho lásky k nej. Bola prvá, ktorej sa zjavil. Aká pocta. Nevieme niesť trápenie bez obrátenia sa k Ježišovi, ak náš smútok a utrpenie zatieňuje naše vnímanie. Ježiš nám posiela anjelov, seba samého, hovorí k nám a my napriek tomu stále "plačeme". Čaká na náš moment obrátenia. Dovtedy je nám ale stále nablízku, pretože nás miluje, ako Máriu Magdalénu.
Mária Magdaléna nechápala. Určite v tú noc vôbec nespala. Vieme, že prišla k hrobu úplne prvá a "ešte za tmy", veľmiskoro ráno. Ježiša milovala a chýbal jej, videla ho umierať a chcela byť v Jeho blízkosti čo najskôr. Jej prvá reakcia bola zmätenosť. "Odniesli Pána a nevieme, kde ho položili", hovorí učeníkom. Učeníci mali odvahu do hrobu vstúpiť, ale ona "stála vonku pri hrobe a plakala". Bola veľmi smutná. Jej smútok ju naplno pohltil. Až tak, že preň nebola schopná vnímať Pána. To sme my. To sme my, keď bojujeme s problémom a nevidíme riešenie. To sme my, keď sa boríme s utrpením a nerozumieme mu. To sme my, keď máme na pleciach kríž a nevládzeme ho uniesť. Ježiš bol však veľmi blízko pri nej. Poznal ju. Vedel, že je jej ťažko. Tak, ako pozná nás. Potom "videla dvoch anjelov sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo".
Opäť sa im s plačom zdôveruje: "odniesli môjho Pána a neviem, kde ho uložili". Mária stále nerozumie. Vôbec jej nebolo čudné, že hovorí s anjelmi. Jej utrpenie bolo pre ňu väčšie. Ako často sa nám stáva, že nám Pán posiela na pomoc "anjelov". Konkrétnych ľudí, ktorí sú tu pre nás. A ako často sa stáva, že ich vôbec nevnímame. Čakáme totiž inú pomoc, máme inú predstavu. V našom ponímaní lepšiu. Potom sa k nej prihovoril sám Ježiš. A ona ho po tretikrát nepozná. Znie to až neuveriteľne. Sám Boh ku nej hovorí o ona nevidí. Opäť, aká paralela s našim životom. Sám Pán ku nám hovorí a naše srdcia tak často nepočujú. Evajelista Ján píše, že Mária Magdaléna stále plakala. Celý čas bola úplne ponorená vo svojom obrovskom smútku za milovanou osobou. Bytostne vnímala Jeho stratu a nič ju nedokázalo z tohto stavu vytrhnúť.
Až tento moment... "Žena, prečo plačeš? Koho hladáš?", aká milá reakcia, ako je vidieť Jeho empatiu voči nej. "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil a ja si ho vezmem", hovorí mysliac, že je to záhradník. Ježiš ju oslovil: "Mária". A razom všetko pochopila. Jedno Slovo stačilo. Oslovil ju menom, tak, ako veľakrát predtým. Tentokrát cez toto oslovenie do jej srdca vstúpilo poznanie. Konečne! Potom sa obrátila a po hebrejsky mu povedala "Rabbuni". To obrátenie je tam veľmi podstatné. Bez obrátenia niet poznania. Bez obrátenia nie je viera vo večný život. Vo zmŕtvychvstanie. Je to moment, keď sa naše utrpenie mení na vieru v to Božie. Mária Magdaléna bola v tej chvíli určite nesmierne šťastná. A potom prišla Ježišova zvláštna veta: "Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil o Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im..." Akoby jej hovoril, je tu niečo väčšie ako Tvoj smútok.
Musíš ísť ďalej. A Mária išla a zvestovala učeníkom: "Videla som Pána". Pre ňu to musela byť tá najkrajšia správa na svete. Dočkala sa víťazstva nad svojím utrpením. A Ježiš jej tú radosť doprial, pretože ju mal veľmi rád. Je to dôkaz Jeho lásky k nej. Bola prvá, ktorej sa zjavil. Aká pocta. Nevieme niesť trápenie bez obrátenia sa k Ježišovi, ak náš smútok a utrpenie zatieňuje naše vnímanie. Ježiš nám posiela anjelov, seba samého, hovorí k nám a my napriek tomu stále "plačeme". Čaká na náš moment obrátenia. Dovtedy je nám ale stále nablízku, pretože nás miluje, ako Máriu Magdalénu.
