Autor: John Ortberg
Zdroj: © Nepochopiteľná láska | Vydavateľstvo: Slovenské evanjelizačné stredisko | 2013
Datum napsání:
14.01.2016
K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ » Mk 1, 40-45.
Toto je príbeh o človeku, ktorý bol nakazený strašnou chorobou. Nikto sa k nemu nechcel ani len priblížiť, nieto sa ho ešte dotknúť. No potom to Niekto urobil. Je to aj príbeh o svete, ktorý sa nakazil strašnou chorobou. Boh sa ho však dotkol. Je to príbeh o mne aj o tebe. Muž z nášho príbehu bol malomocný. Chcel by som sa trochu bližšie venovať tejto chorobe, presnejšie tomu, ako iu vnímali v prvom storočí PO Kristovi. Najbežnejší typ sa začínal pocitom otupenia a bolesti v kĺboch. Krátko na to sa na tvári obete objavili fľaky a uzliny, ktoré ju zmenili na nepoznanie. Keď sa rany premenili na vredy, zápach bol neznesiteľný. Hlasivky človeka boli tiež pokryté vredmi, vďaka čomu bol jeho hlas chrapľavý a zastretý.
Najhoršie však bolo, že malomocenstvo prinášalo stratu citu v končatinách. Dr. Paul Brand bol vedúcim výskumu lepry v dvadsiatom storočí, pričom väčšinu svojej kariéry strávil s malomocnými v Indii. Píše o tom, ako sa raz snažil otvoriť bránu zamknutú na visiaci zámok, ale kľúč sa kvôli hrdzi v zámku zasekával. Mladý malomocný muž vopchal prst do zámku a otáčal ním, až kým sa neotvoril. Keď prst odtiaľ vytiahol, Brand si všimol, že mal kožu zodratú až ku kosti, ale chlapec to vôbec necítil. Malomocní často prišli o prsty na rukách a nohách, a ľudia si mysleli, že to bolo zapríčinené ich chorobou. Brand spolu s niekoľkými výskumníkmi pozoroval malomocných v noci, keď spali. Zistili, že po tme prichádzali potkany, ktoré obhrýzali ich končatiny a keďže ich vôbec necítili, jednoducho sa ani nezobudili. Keď na nich nikto v noci nedával pozor, ráno sa zobúdzali bez niektorých častí tela.
Už prvý náznak lepry bol považovaný za rozsudok smrti. „Malomocný však, ktorý má na sebe chorobný znak, nech nosí roztrhané šaty a vlasy na hlave má neupravené; fúzy nech si zakryje a nech volá: Nečistý, nečistý. Nečistý bude po celý čas, čo bude chorobný znak na ňom; nečistý je, osobité bude bývať, mimo tábora bude mať bydlisko. “ (3 M 13, 45-46). Zákon znel jasne: „Nedotýkať sa.“ Rabíni to ešte sprísnili. Ak malomocný vstúpil do čiehosi domu, samotný dom bol znečistený a museli ho zničiť. Bolo povolené hádzať na malomocného vajcia alebo aj kamene, keď prechádzal cez verejnú ulicu. Dotknúť sa malomocného znamenalo znečistiť sa. Skúste si len predstaviť, že sa vás už nikto nikdy viac nedotkne, že nazažijete objatie malého dieťaťa, nepocítite ruku priateľa, keď stíska tú vašu, že sa viac nebudete objímať s manželkou či cítiť otcov stisk okolo ramien.
Malomocenstvo však nebolo len fyzickým ochorením, nieslo so sebou aj morálnu stigmu. Považovalo sa za Božie preklatie. Ostatné choroby sa mohli liečiť; od lepry sa bolo treba očistiť. Malomocní boli nielenže chorí, boli považovaní za nečistých, poškvrnených. Z toho dôvodu evanjelium podľa Marka uvádza, že malomocný prichádza „prosiac na kolenách “ k Ježišovi a prihovára sa mu takto: „Keby si chcel, mohol by si ma očistiť. “ (Mk 1, 40) Otec dieťaťa posadnutého démonom Ježišovi hovorí: „Ale ak môžeš... “ (Mk 9, 22). Malomocný nemá nijaké pochybnosti o tom, či ho Ježiš môže očistiť. Pochybuje, či bude chcieť. Kdesi hlboko v ňom tkvie pocit nehodnosti. Premáha ho hanba. Toto však nie je len pekný príbeh o uzdravení choroby. Pripomína titulky v dnešnej tlači. Predstavte si chorobu súčasných dní, ktorá je veľmi nákazlivá, všetci sa jej obávajú, myslíme si, že je smrteľná a pritom so sebou nesie aj morálnu stigmu. Ako bv sa k tomu postavil Ježiš?
Jedného dňa mi zavolala žena, ktorá so svojou rodinou chodila do kostola, kde som pred niekoľkými rokmi slúžil. Požiadala ma, aby som navštívil jej brata v nemocnici a hoci som jej rodinu dobre poznal, bol som prekvapený, pretože svojho brata nikdy nespomínala. Po mnohých rokoch zápasu s chorobou zomieral na AIDS. Posledný rok s ním rodičia ani neprehovorili a jeho hlavným cieľom bolo umrieť bez povšimnutia a v samote. Sestra ho presvedčila, aby išiel do nemocnice. Hovoril o tom, ako sa plný strachu a hanby chcel v noci zabiť. Našťastie sa zmieril s Bohom a požiadal ma, aby som ho pokrstil. Za prítomnosti jeho sestry sa tak aj stalo len pár dní pred jeho smrťou.
Rodičia ho niekoľkokrát navštívili v nemocnici, ale nedokázali si pripustiť dôvod, prečo tam bol. Jeho matka, žena, ktorá ho priviedla na svet, sa ho štítila dotknúť, keď ho duša pomaly opúšťala. Najdôležitejšie pre ňu bolo, aby sa v žiadnom verejnom zázname neobjavil fakt, že zomrel na AIDS, aby to nikto nevedel. Odmietala to priznať svetu. Chlapec zomrel bez matkinho či otcovho dotyku. Bez dotyku, ktorým sa mohlo uľaviť jeho duši. Židovskí vodcovia za Ježišových čias aplikovali stratégiu izolácie. Malomocným, pohanom, colníkom, neobřezaným - všetkým týmto sa mali ľudia vyhýbať ako moru.
Nemali s nimi jesť, hovoriť, či pracovať. Dôvodom na uplatňovanie stratégie izolácie bolo, že hriech a utrpenie sú nákazlivé. Preto bolo nevyhnutné sa od takýchto ľudí alebo miest izolovať, a tak sa vyhnúť ich škodlivým vplyvom. Radšej mali žiť v duchovnej karanténe. Stratégia izolácie lákala nábožensky založených ľudí počas celej histórie ľudstva: vyhýbaj sa hriešnikom a ži v náboženskej karanténe. Problém je vtom, že keď tak konám, začínam svet vnímať ako „my“ proti „nim“. Karanténa sa tak stáva skleníkom pre najničivejšie hriechy: pýchu, exkluzivitu, pokrytectvo. Láska v izolácii umiera; pokora, súcit a štedrosť ducha sa tam zadusia. V Ježišovi nám Boh jasne dáva najavo, že stratégiu izolácie úplne odmieta. V tomto príbehu je niekoľko zázrakov; tuje prvý z nich.
Zázrak prístupnosti
Ježiš bol rabínom. Rabínovou úlohou bolo vysvetľovať zákon, aby bol zrozumiteľný a každý ho nasledoval. Muž v príbehu bol malomocný. Úlohou malomocných bolo vyhýbať sa všetkým ľuďom, najmä rabínom. Rabín bol tou poslednou osobou, ktorú chcel malomocný stretnúť. Ak sa priblížil k rabínovi, vedel, že ho napadne za porušovanie zákona - koledoval by si o to. Rabíni sa vystatovali tým, že sú neprístupní. Mysleli si o sebe, že sú tak blízko k Bohu, že bežní hriešnici - malomocní, tzv. nečistí - sa k nim nesmú ani len priblížiť. Iróniou nášho príbehu je, že jediný Rabín, ku ktorému sa malomocný mohol priblížiť, bol sám Boh. Akou vlastnosťou sa Ježiš odlišoval od ostatných rabínov? Bola ňou Jeho nezvyčajná prístupnosť. Nielen pre malomocných. Stávalo sa to pravidelne s prostitútkami, colníkmi a nežidovskými pohanmi - s handrovvmi bábikami každého druhu. Zatiaľ čo ostatní rabíni, čím viac boli zbožní, tím menej boli prístupní.
My čelíme rovnakému problému. Keďže vieme, že je dôležité byt’ zbožný, začneme ohurovať ostatných ľudí svojimi teologickými znalosťami alebo morálnou čistotou, aby sme si upevnili vlastný pocit duchovnej nadradenosti. Ak v tom budeme pokračovať, nepotrvá dlho a budeme rovnako neprístupní. Núka sa nám tu jeden z najjednoduchších návodov, ako odlíšiť Ježišov prístup k životu od prístupu židovských vodcov. Oni sami, čím viac boli zbožní, tým menej boli prístupní. No Ježiš nie, u Neho to bolo presne naopak. Pre Neho bola typická hlboká odlišnosť, ktorou k sebe priťahoval hriešnikov. Pre farizejov bola typická povrchná svojskosť, ktorá ľudí odpudzovala.
Keď som vyrastal, často som mal pocit, že čím viac je človek duchovne orientovaný, tým menej je prístupný, že svätosť prináša určitú prísnosť, nevľúdnosť a odmeranosť. Ježiš nám však dokazuje, že skutočná duchovnosť vždy mení človeka k tomu, že je viac prístupnejší, a nie menej. Preto stojí za to, zamyslieť sa nad týmto výrokom: „Ježiš bol najprístupnejšou ľudskou bytosťou, aká kedy na svete žila.“ Práve prostredníctvom dotykov sme jeden pre druhého bezprostrednejší a skutočnejší. V tomto zmysle si môžem položiť jednu z najdôležitejších otázok: „Som viac alebo menej prístupný? Do akej miery som k dispozícii ľuďom v mojom okolí? Zlepšujem sa v počúvaní ľudí bez toho, aby som ich súdil?
Zázrak dotyku
Druhý zázrak súvisí s priebehom udalostí v našom príbehu. Zákon stanovoval: „Nedotýkať sa.“ Evanjeliá sú plné príbehov o ľuďoch, ktorí sa chceli Pána Ježiša dotknúť: malé deti, žena trpiaca krvotokom, ktorá sa v zúfalstve dotkla aspoň lemu Jeho rúcha, prostitútka, ktorá Mu umyla nohy slzami a poutierala ich svojimi vlasmi a neveriaci Tomáš, ktorý sa chcel dotknúť Ježišových rán vlastnými rukami. Na rozdiel od spomenutých ľudí, malomocný muž sa Ježiša nechcel dotknúť. Poznal svoju situáciu a rešpektoval zákon. Všimnime si však, čo urobil Ježiš: „I zľutoval sa nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: Chcem, buď čistý!“ (Mk 1,41)
Ježiš sa malomocného dotkol predtým než ho uzdravil. Dotkol sa malomocného, kým bol ešte nečistý. To by pobúrilo každého, kto Ho pozoroval. Dotknúť sa malomocného znamenalo, že ho tiež považovali za nečistého. Bol to veľký zázrak. V tejto situácii Boh, ktorý v konečnom dôsledku sám ustanovil zákon, porušuje svoj vlastný zákon, pre záchranu ľudstva. Ježiš sa nemusel malomocného dotknúť, aby ho uzdravil. Mnohé zázraky vykonal na diaľku; stačilo by, aby povedal slovo. Jeho slovo uzdravilo telo malomocného, ale dotyk uzdravil jeho dušu. Ježiš tým chcel na niečo poukázať. Zázrakom dotyku je, že Ježiš bol ochotný zdieľať utrpenie iného človeka, aby ho uzdravil. Naznačuje nám to zmysel kríža: Ježiš vzal na seba naše hriechy, aby nám daroval svoj život. „Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. “ (Iz 53,5)
V infikovanom svete sa učíme udržiavať si odstup. Ak sa k trpiacim príliš priblížime, mohli by sme sa nakaziť ich bolesťou. Nemusí sa nám to hodiť a býva to nepríjemné. Keď sa však dostaneme dostatočne blízko na to, aby sme zachytili ich bolesť, budú oni dostatočne blízko zachytiť našu lásku. Ježiš nevolal ľudí, aby žili v karanténe. Volal ich, aby oni sami boli akousi nemocnicou. Predstavte si nemocnicu, kde doktori hovoria: „Bol to úspešný deň. Nenakazil som sa. Moji pacienti boli plní odporných bacilov, ale ochránil som sa. Oni možno zomierajú, ale aspoň že ja som v poriadku. Nenakazil som sa.“ Možno sa nechceme dotknúť. Bojíme sa a hanbíme, alebo sme zaneprázdnení. Liečiaci proces však začína iba vtedy, keď sa ľudí dotkneme v ich trápení. Dnes sú na svete ľudia, ktorí čakajú na niečí dotyk. Budeš to ty? Polož ruku kamarátovi na plece, vezmi za ruku trpiaceho, objím dieťa. Prosím, dotkni sa niekoho.
Dokonalá infekcia
Nikto sa nechcel dotknúť malomocného, lebo všetci vedeli, čo bude nasledovať. Dotknúť sa malomocného znamenalo nakaziť sa leprou. Vždy to tak bolo - aspoň tak si to ľudia mysleli. Lenže v tomto príbehu pôsobí čosi silnejšie ako lepra. Evanjelista Marek spomína, že len čo sa Ježiš dotkol malomocného, ihneď bol očistený. Malomocný Ho nenakazil svojou chorobou. Ježiš nakazil malomocného v svojím životom! Tomu hovoríme dokonalá infekcia. Život, ktorý prúdil v Ježišových žilách bol taký silný, že sa s leprou jednoducho nedal zlúčiť. Hriech a utrpenie nie sú to jediné, čo je nákazlivé. Vďaka Bohu! Rovnako nákazlivý je aj entuziazmus, smiech či samotná viera. Ježiš vo svojom učení použil metaforu kvasu dvakrát. Kvas je symbolom nákazy. Pridajte do cesta malú hrudku a o chvíľu sa vykvasí celá masa. V Evanjeliu podľa Matúša (Mt 16,6).
Ježiš napomína svojich učeníkov, aby sa vyvarovali kvasu farizejov. Ich kritický duch, ktorý určoval, koho sa dotýkať a koho nie, by sa mohol rozšíriť. Tak ako hriech. Vieme o tom, a preto sa na to poukazuje v mnohých prísloviach: I zdravé jablko pri zhnitom zhnije. Zlá spoločnosť kazí dobré mravy. Farizejov akoby zaočkovali silnou dávkou nábožnosti, ktorá im bránila nakaziť sa učením, ktoré Pán Ježiš naplno hlásal. Očkovacia látka obsahovala dostatok pokrytectva, aby boli imúnni voči viere. No v trinástej kapitole Pán Ježiš spomína kvas v úplne inej súvislosti. Pripodobuje ho k Božiemu kráľovstvu a tentoraz uvádza množstvá. Hovorí o žene, ktorá zamiešala kvas do takého veľkého množstva múky, až to bolo absurdné. Akoby pracovala s priemyselnými baleniami múky a varila pre celé mesto. Zdalo sa, že kvasu je príliš málo. Doslovný preklad uvádza, že kvas ukryla do múky. Akoby to bol len márny pokus. Trochu kvasu sa v toľkej múke musí stratiť. Ale nebuďme netrpezliví. Pomaly a nepozorovane preniká do celej masy. Múka nemá šancu. Je to len otázka času. Podobne je to s nebeským kráľovstvom. Jeho príchod sa nedá zastaviť. Kvas účinkuje od príchodu Pána Ježiša.
Tajomstvo duchovného života nespočíva v našej izolácii od hriechu a utrpenia. Nefunguje to tak, hoci by sme si to želali. Ježiš žil na tej istej infikovanej planéte ako my, a zostal imúnny. Náš imunitný systém však zlyháva. Tajomstvo tkvie v schopnosti byť naplnený Ježišovým životom, aby svet nenakazil nás, ale naopak, aby sme my nakazili svet, keď sa ho dotkneme. Malomocný muž bol chorý. Šíril nákazu a nemohol tomu zabrániť. Hoci ho Ježiš varuje, aby o uzdravení mlčal, nedokáže to. Marek uvádza, že jeho viera bola taká nákazlivá, že „ všade hovoril o tom a rozhlasoval, čo sa stalo až sa správa šírila ako vírus chrípky (Mk 1,45). Každý ju chytil. „A prichádzali k nemu odvšadiaľ. “ Odvtedy platí, že tí, ktorých sa Pán Ježiš dotkol, šíria nákazu ďalej. Vírus radosti, viery a baktériu nádeje.
