Autor: P. Michal Krovina, OP
Zdroj: © Časopis Ruženec, č. 6/2015, s. 10-12 | Dominikánske mariánske centrum | Košice
Datum napsání:
24.06.2015
Zo svätého evanjelia podľa Matúša.
Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ “Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá. (Mt 15, 21-28)
Zo svätého evanjelia podľa Marka.
Ježiš vstal a odišiel do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ On jej povedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.“ A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč. (Mk 7, 24-30
--------
Ak by sme položili otázku, čo je viera, rôznym teológom, pravdepodobne by nám na túto tému napísali hrubé knihy. A je dosť možné, že mnohému z toho by sme ani nerozumeli. Pán Ježiš si však počínal úplne inak. Namiesto teoretického výkladu nám ponúka živý príklad viery - ženu, ktorú evanjelista Matúš nazýva jednoducho Kanaánska žena a evanjelista Marek Sýrofeničanka. Táto žena pre svoju vytrvalosť dostala od Pána Ježiša takú pochvalu, ako máloktorá iná biblická postava. Pán Ježiš jej povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš" (Mt 15, 28).
Čo je to viera? Odpovedí na túto otázku by bolo určite veľa. Svätý apoštol Ján vidí vo viere moc, ktorá premáha svet (por. 1 Jn 5, 4). Ale v prípade tejto biblickej ženy ani táto definícia nie je úplná. Pretože ona svojou vierou premohla nielen svet, ale aj samotného Pána Ježiša. V evanjeliu sa dočítame, že Pán Ježiš tejto žene vedome a zámerne nechcel pomôcť. Povedal jej, že by nebolo dobré, ak by jej vyhovel. Avšak nakoniec to predsa urobil. Prečo? Žena najskôr uznala jeho odmietnutie. „Máš pravdu, Pane! Tvoje poslanie to nedovoľuje. Avšak ty si väčší ako všetky pravidlá a nariadenia. Môžeš pomôcť aj mne bez toho, že by si ukrivdil deťom. Aj deti sa nasýtia, aj šteňatá dostanú omrvinky.“ Tieto slová zapôsobili na Pána Ježiša. Zistil, že to bola inšpirácia od Boha. Boh si želá, aby aj táto žena zakúsila jeho dobrotu. Preto jej Pán Ježiš hovorí: „Nech sa ti stane, ako chceš!“ (Mt 15, 28). Nechcel som to urobiť, lebo som mal na to vážne dôvody, ale tvoja viera ma premohla.
Zahlaďme sa pozornejšie na túto ženu a učme sa od nej, ako môžeme dôverovať Bohu. V evanjeliu sa dočítame, že Pán Ježiš s učeníkmi opustil svoju vlasť a utiahol sa do okolia Týru a Sidonu. Chcel si odpočinúť a utiahol sa do akéhosi domu. Ako to však už býva, nezostal úplne v utajení. O jeho pobyte na tomto mieste sa dozvedela aj naša žena. Trápila ju veľká bolesť ako každú matku, ktorá vidí, ako trpí jej dieťa. Jej dcéru trápila choroba, s ktorou si vtedajšia medicína nevedela poradiť. Jedného dňa sa dozvedela, že Pán Ježiš prišiel do ich regiónu. Rozhodla sa, vstala a vykročila za ním. Nič ju nemohlo zadržať. Keď zbadala Pán Ježiša i jeho učeníkov, začala kričať: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15,22). Jej krik bol Pánovi Ježišovi nepríjemný, ale ešte viac znervózňoval jeho učeníkov. Veď si chceli odpočinúť, chceli byť sami. A zrazu prichádza akási žena, kričí čím ďalej tým viac a stále nedá pokoj... Nuž darmo ju okríkajú, aby stíchla. Veď bolesť jej dcéry sa stala aj jej bolesťou.
Žena bola pohanka, nepoznala Bibliu, nevyznala sa v náboženstve Izraelitov, ale dobre počula, kto prichádza. To je ten slávny Dávidov Syn. Keď si ho všimla, začala kričať. Mnohí Izraeliti nemali takú vysokú mienku o Pánovi Ježišovi ako ona. Žena verí, že o čokoľvek Ježiša poprosí, on to môže urobiť. Ba ako vie, tak sa aj modlí, aby sa to stalo. Avšak napriek tomu, že volá na Pána Ježiša „Syn Dávidov“, Ježiš sa tvári, ako keby ju nepočul. A nielen to, dokonca tak, ako keby tam vôbec nebola.
Ako si to máme vysvetliť? Ten, ktorý povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (por. Mt 7, 7), nemá ani slovko pozornosti pre ženu, ktorá je už celá utrápená a srdcervúco volá na neho? Sýrofeničanka zakúša odmietnutie, no ona sa napriek tomu nedá odbiť. Čím vytrvalejšie Pán Ježiš mlčí, tým viac zasa ona kričí. Vyzeralo to, akoby bola neskutočne bezočivá a učeníkom je to vrcholne nepríjemné. Žena im začína liezť na nervy. Niečo treba urobiť. Preto pristupujú k Pánovi Ježišovi a prosia ho, aby jej vyhovel.
Zdalo sa, ako keby boli milosrdnejší ako ich Majster. Ale v skutočnosti sa jej chcú zbaviť. Chcú mať od nej pokoj. Ich príhovor však nemá očakávaný účinok. Pán Ježiš jej vraví: „Ja som poslaný iba k ovciam, strateným z domu Izraela“ (Mt 18,24). Aha, čiže toto je skutočná príčina, prečo jej nechce vyhovieť. Avšak nie je takýto postoj výsledkom namyslenosti a domýšľavosti Izraelitov? Veď v ňom majú byť po-žehnané všetky pokolenia zeme. Okrem toho on sám povedal, že má ešte aj iné ovce, ktoré nie sú z jeho košiara a aj tie potrebuje priviesť. Sýrofeničanka počula príhovor učeníkov a vypočula si aj to, čo im povedal Syn Dávidov, ale nedala sa odradiť ani zneistiť. Ak nepomohlo, keď volala zďaleka, tak potom treba pristúpiť k Ježišovi bližšie, pokloniť sa mu a v pokoji mu predniesť svoju prosbu. „Pane, pomôž mi!“ (Mt 15,25).
A tu ju zrazu vidíme v pravom postoji jej dôvery voči nemu. A Pán Ježiš sa nechal vyprovokovať. Jeho reč je však nepríjemnejšia a tvrdšia ako jeho mlčanie. Jasne a dôrazne jej vraví, prečo nemôže splniť jej prosbu. Dáva jej na vedomie, že ona nepatrí k izraelskému národu, a preto nemá právo na dary, ktoré sú určené iba Izraelitom. Žena, to, čo žiadaš, nesmiem urobiť. „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15,26). To je od neho veľmi tvrdé. To je ako keby jej Pán Ježiš povedal: „My sme Boží synovia a vy ste psy.“ Pán Ježiš používa výraz, ktorým často Izraeliti označujú pohanov. Zmierňuje síce jeho hrubosť a namiesto slova psy používa šteňatá, ale v podstate hovorí to isté. Ako to mohol Pán Ježiš urobiť? Ako mohol zdôrazňovať také obrovské rozdiely medzi ľuďmi? Nemal problém uraziť dôstojnosť šľachetnej matky? Žena sa mohla právom uraziť a povedať, že toto si veru nezaslúžila. Jej dcéra je šteňa?
Avšak žena sa zachová zvláštne. Pokorne prizná, že je to tak. Áno, naozaj sme psy. Nie sme o nič lepší. V tom máš pravdu. Lenže takýto postoj je postojom skutočnej pokory a aj pravého pokánia. Áno, prijímam toto označenie, ale v celej jeho dôslednosti. Aj psy majú podiel z pánovho stola. Hoci nie tak ako deti, ale na omrvinky majú predsa len právo. Žena je šikovná a inteligentná a chytí Pána Ježiša za slovo. Vytrhne mu z rúk jeho zbraň a premôže ho. „Áno, Pane. Ale aj šteňatá jedia z odrobiniek, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15, 27). Veď aj šteňatá sa môžu nasýtiť, a ani synom sa nespôsobí žiadna krivda. Nežiadam od teba Pane, aby si narušil Boží poriadok. A nechcem ani to, aby sme my pohania zaujali miesto tvojich synov. Avšak ja verím, že aj pre nás máš pripravené tvoje dary. Veď napokon aj šteňatá patria do domu svojich pánov. Ja sa uspokojím aj s tým posledným miestom, ale napriek tomu ťa prosím o pomoc. V tom okamihu nastal zlom. Žena zvíťazila nad Pánom Ježišom. Pán Ježiš jej povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15,28).
Čo je teda viera? Sila, ktorá premáha aj nebesia. Pamätajme vždy na to, ako Pán Ježiš trpel pre neveru svojho národa a tu v pohanskom regióne sa stretáva s pohanskou ženou, ktorej vieru on sám obdivuje. Na začiatku si pohanská žena musela vypočuť slová odmietnutia, ale situácia sa zmenila a jej zápas s Pánom Ježišom sa skončil slovami veľkého uznania z úst samotného Pána Ježiša. Čo je to viera? Táto pohanská žena nám to názorne ukázala. Nebola Izraelitkou, ale nás všetkých prevyšuje jej dôverou voči Pánovi Ježišovi. Zápasila s Bohom podobne ako patriarcha Jakub v Starom zákone. Sýrofeničanka nehľadala seba, ale hľadala zdravie a spásu pre svoju dcéru. Už vopred dúfa, že Bohu sa oplatí dôverovať v každej beznádejnej situácii. Čo je teda viera? Moc premáhať svet i nebesia, pred ktorou kapituluje samotný Boh. To je odkaz tejto biblickej ženy pre každého z nás. Pamätajme na tento odkaz aj vtedy, keď nám je v živote najťažšie.
Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ “Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá. (Mt 15, 21-28)
Zo svätého evanjelia podľa Marka.
Ježiš vstal a odišiel do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ On jej povedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.“ A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč. (Mk 7, 24-30
--------
Ak by sme položili otázku, čo je viera, rôznym teológom, pravdepodobne by nám na túto tému napísali hrubé knihy. A je dosť možné, že mnohému z toho by sme ani nerozumeli. Pán Ježiš si však počínal úplne inak. Namiesto teoretického výkladu nám ponúka živý príklad viery - ženu, ktorú evanjelista Matúš nazýva jednoducho Kanaánska žena a evanjelista Marek Sýrofeničanka. Táto žena pre svoju vytrvalosť dostala od Pána Ježiša takú pochvalu, ako máloktorá iná biblická postava. Pán Ježiš jej povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš" (Mt 15, 28).
Čo je to viera? Odpovedí na túto otázku by bolo určite veľa. Svätý apoštol Ján vidí vo viere moc, ktorá premáha svet (por. 1 Jn 5, 4). Ale v prípade tejto biblickej ženy ani táto definícia nie je úplná. Pretože ona svojou vierou premohla nielen svet, ale aj samotného Pána Ježiša. V evanjeliu sa dočítame, že Pán Ježiš tejto žene vedome a zámerne nechcel pomôcť. Povedal jej, že by nebolo dobré, ak by jej vyhovel. Avšak nakoniec to predsa urobil. Prečo? Žena najskôr uznala jeho odmietnutie. „Máš pravdu, Pane! Tvoje poslanie to nedovoľuje. Avšak ty si väčší ako všetky pravidlá a nariadenia. Môžeš pomôcť aj mne bez toho, že by si ukrivdil deťom. Aj deti sa nasýtia, aj šteňatá dostanú omrvinky.“ Tieto slová zapôsobili na Pána Ježiša. Zistil, že to bola inšpirácia od Boha. Boh si želá, aby aj táto žena zakúsila jeho dobrotu. Preto jej Pán Ježiš hovorí: „Nech sa ti stane, ako chceš!“ (Mt 15, 28). Nechcel som to urobiť, lebo som mal na to vážne dôvody, ale tvoja viera ma premohla.
Zahlaďme sa pozornejšie na túto ženu a učme sa od nej, ako môžeme dôverovať Bohu. V evanjeliu sa dočítame, že Pán Ježiš s učeníkmi opustil svoju vlasť a utiahol sa do okolia Týru a Sidonu. Chcel si odpočinúť a utiahol sa do akéhosi domu. Ako to však už býva, nezostal úplne v utajení. O jeho pobyte na tomto mieste sa dozvedela aj naša žena. Trápila ju veľká bolesť ako každú matku, ktorá vidí, ako trpí jej dieťa. Jej dcéru trápila choroba, s ktorou si vtedajšia medicína nevedela poradiť. Jedného dňa sa dozvedela, že Pán Ježiš prišiel do ich regiónu. Rozhodla sa, vstala a vykročila za ním. Nič ju nemohlo zadržať. Keď zbadala Pán Ježiša i jeho učeníkov, začala kričať: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15,22). Jej krik bol Pánovi Ježišovi nepríjemný, ale ešte viac znervózňoval jeho učeníkov. Veď si chceli odpočinúť, chceli byť sami. A zrazu prichádza akási žena, kričí čím ďalej tým viac a stále nedá pokoj... Nuž darmo ju okríkajú, aby stíchla. Veď bolesť jej dcéry sa stala aj jej bolesťou.
Žena bola pohanka, nepoznala Bibliu, nevyznala sa v náboženstve Izraelitov, ale dobre počula, kto prichádza. To je ten slávny Dávidov Syn. Keď si ho všimla, začala kričať. Mnohí Izraeliti nemali takú vysokú mienku o Pánovi Ježišovi ako ona. Žena verí, že o čokoľvek Ježiša poprosí, on to môže urobiť. Ba ako vie, tak sa aj modlí, aby sa to stalo. Avšak napriek tomu, že volá na Pána Ježiša „Syn Dávidov“, Ježiš sa tvári, ako keby ju nepočul. A nielen to, dokonca tak, ako keby tam vôbec nebola.
Ako si to máme vysvetliť? Ten, ktorý povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (por. Mt 7, 7), nemá ani slovko pozornosti pre ženu, ktorá je už celá utrápená a srdcervúco volá na neho? Sýrofeničanka zakúša odmietnutie, no ona sa napriek tomu nedá odbiť. Čím vytrvalejšie Pán Ježiš mlčí, tým viac zasa ona kričí. Vyzeralo to, akoby bola neskutočne bezočivá a učeníkom je to vrcholne nepríjemné. Žena im začína liezť na nervy. Niečo treba urobiť. Preto pristupujú k Pánovi Ježišovi a prosia ho, aby jej vyhovel.
Zdalo sa, ako keby boli milosrdnejší ako ich Majster. Ale v skutočnosti sa jej chcú zbaviť. Chcú mať od nej pokoj. Ich príhovor však nemá očakávaný účinok. Pán Ježiš jej vraví: „Ja som poslaný iba k ovciam, strateným z domu Izraela“ (Mt 18,24). Aha, čiže toto je skutočná príčina, prečo jej nechce vyhovieť. Avšak nie je takýto postoj výsledkom namyslenosti a domýšľavosti Izraelitov? Veď v ňom majú byť po-žehnané všetky pokolenia zeme. Okrem toho on sám povedal, že má ešte aj iné ovce, ktoré nie sú z jeho košiara a aj tie potrebuje priviesť. Sýrofeničanka počula príhovor učeníkov a vypočula si aj to, čo im povedal Syn Dávidov, ale nedala sa odradiť ani zneistiť. Ak nepomohlo, keď volala zďaleka, tak potom treba pristúpiť k Ježišovi bližšie, pokloniť sa mu a v pokoji mu predniesť svoju prosbu. „Pane, pomôž mi!“ (Mt 15,25).
A tu ju zrazu vidíme v pravom postoji jej dôvery voči nemu. A Pán Ježiš sa nechal vyprovokovať. Jeho reč je však nepríjemnejšia a tvrdšia ako jeho mlčanie. Jasne a dôrazne jej vraví, prečo nemôže splniť jej prosbu. Dáva jej na vedomie, že ona nepatrí k izraelskému národu, a preto nemá právo na dary, ktoré sú určené iba Izraelitom. Žena, to, čo žiadaš, nesmiem urobiť. „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15,26). To je od neho veľmi tvrdé. To je ako keby jej Pán Ježiš povedal: „My sme Boží synovia a vy ste psy.“ Pán Ježiš používa výraz, ktorým často Izraeliti označujú pohanov. Zmierňuje síce jeho hrubosť a namiesto slova psy používa šteňatá, ale v podstate hovorí to isté. Ako to mohol Pán Ježiš urobiť? Ako mohol zdôrazňovať také obrovské rozdiely medzi ľuďmi? Nemal problém uraziť dôstojnosť šľachetnej matky? Žena sa mohla právom uraziť a povedať, že toto si veru nezaslúžila. Jej dcéra je šteňa?
Avšak žena sa zachová zvláštne. Pokorne prizná, že je to tak. Áno, naozaj sme psy. Nie sme o nič lepší. V tom máš pravdu. Lenže takýto postoj je postojom skutočnej pokory a aj pravého pokánia. Áno, prijímam toto označenie, ale v celej jeho dôslednosti. Aj psy majú podiel z pánovho stola. Hoci nie tak ako deti, ale na omrvinky majú predsa len právo. Žena je šikovná a inteligentná a chytí Pána Ježiša za slovo. Vytrhne mu z rúk jeho zbraň a premôže ho. „Áno, Pane. Ale aj šteňatá jedia z odrobiniek, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15, 27). Veď aj šteňatá sa môžu nasýtiť, a ani synom sa nespôsobí žiadna krivda. Nežiadam od teba Pane, aby si narušil Boží poriadok. A nechcem ani to, aby sme my pohania zaujali miesto tvojich synov. Avšak ja verím, že aj pre nás máš pripravené tvoje dary. Veď napokon aj šteňatá patria do domu svojich pánov. Ja sa uspokojím aj s tým posledným miestom, ale napriek tomu ťa prosím o pomoc. V tom okamihu nastal zlom. Žena zvíťazila nad Pánom Ježišom. Pán Ježiš jej povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15,28).
Čo je teda viera? Sila, ktorá premáha aj nebesia. Pamätajme vždy na to, ako Pán Ježiš trpel pre neveru svojho národa a tu v pohanskom regióne sa stretáva s pohanskou ženou, ktorej vieru on sám obdivuje. Na začiatku si pohanská žena musela vypočuť slová odmietnutia, ale situácia sa zmenila a jej zápas s Pánom Ježišom sa skončil slovami veľkého uznania z úst samotného Pána Ježiša. Čo je to viera? Táto pohanská žena nám to názorne ukázala. Nebola Izraelitkou, ale nás všetkých prevyšuje jej dôverou voči Pánovi Ježišovi. Zápasila s Bohom podobne ako patriarcha Jakub v Starom zákone. Sýrofeničanka nehľadala seba, ale hľadala zdravie a spásu pre svoju dcéru. Už vopred dúfa, že Bohu sa oplatí dôverovať v každej beznádejnej situácii. Čo je teda viera? Moc premáhať svet i nebesia, pred ktorou kapituluje samotný Boh. To je odkaz tejto biblickej ženy pre každého z nás. Pamätajme na tento odkaz aj vtedy, keď nám je v živote najťažšie.
