Autor: Benedictus PP. XVI
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | Generálna audiencia
Datum napsání:
21.06.2006
Jakub Väčší, apoštol, syn rybára Zebedea a Salome
Biblické zoznamy dvanástich spomínajú dve osoby s týmto menom: Jakub - Zebedejov syn a Jakub - syn Alfejov (por. Mk 3, 17.18; Mt 10, 2-3), ktorí sa odlišujú prímeniami Jakub - Veľký a Jakub - Menší. Toto označenie nehodnotí ich svätosť, ale iba berie na vedomie rozdielny význam, ktorí majú v spisoch Nového zákona a osobitne v Ježišovom pozemskom živote. Dnes našu pozornosť zameriame na prvú osobnosť týchto dvoch menovcov. Meno Jakub - Iákobos, je prekladom pogréčtenej formy mena slávneho patriarchu Jakuba. Apoštol, ktorého tak volajú, je Jánovým bratom a v citovaných zoznamoch je na druhom mieste, ihneď po Petrovi - tak je tomu u Marka (3, 17), alebo na treťom mieste, po Petrovi a Ondrejovi, v Matúšovom (10, 2) a Lukášovom (6, 14) evanjeliu a v Skutkoch apoštolov (1, 13) po Petrovi a Jánovi.
Tieto variácie sú znamením živej cirkevnej tradície, ktorá jedným, alebo druhým spôsobom, neustále zdôrazňuje význam Jakuba. V scéne povolania nasledovať Ježiša, má Jakub tretie miesto, po Petrovi a Ondrejovi (por. Mt 4, 18.21; Mk 1, 16.19). Napríklad Marek hovorí, že Ježiš, „Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána - aj oni boli na lodi a opravovali siete“ (1, 19; por. aj Mt 4, 21). V ďalších úryvkoch je Jakub opakovane menovaný na druhom mieste, po Petrovi a pred Jánom, keď je zaradený ako jeden z troch privilegovaných učeníkov, ktorí sa zblízka zúčastňujú dôležitých chvíľ Ježišovho života: pri vzkriesení Jairovej dcéry (por. Mk 5, 37; Lk 8, 51), pri premenení Ježiša (por. Mt 17, 1; Mk 9, 2; Lk 9, 28), na začiatku tzv. eschatologickej reči (por. Mk 13, 3) a nakoniec pri Ježišovej agónii v Getsemanskej záhrade (por. Mt 26, 37; Mk 14, 33).
Rovnako je spomenutý pred Jánom, keď obaja bratia s istou namyslenosťou, žiadajú Ježiša, aby mohli sedieť jeden po pravici a druhý po ľavici vo chvíli jeho korunovania v kráľovstve (por. Mk 10, 35-40). Jedna vec je ale veľmi jasná, že Jakub nazývaný Veľký mal veľkú autoritu vo vnútri prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, za ktorú bol spoločne s Petrom zodpovedný ako pastier. Aj on bol rybárom a na volanie Ježiša odpovedal s veľkou pohotovosťou: spolu so svojim bratom „zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním“ (Mk 1, 20). Obidvaja Zebedejovi synovia potom dostali od Ježiša zaujímavú prezývku „Boanerghés“, teda „synovia hromu“ (Mk 3, 17), pravdepodobne za ich neskrotnú horlivosť. Lukáš uvádza, že zatiaľ čo Ježiš so svojimi putoval do Jeruzalema, poslal pred sebou poslov: „prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah.
Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?" On sa obrátil a pokarhal ich“ (Lk 9, 52 - 55). V prudkej reakcii dvoch učeníkov sa určite odzrkadľovala láska k Ježišovi, ale pravdepodobne aj tradičné nepriateľstvo, ktoré existovalo medzi židmi a samaritánmi (por. Jn 4, 9b). Ježiš ale nemá rád násilie a jeho pokarhanie malo byť ponaučením pre Jakuba, ktorý sa následne podriadil, bez vzoprenia sa, Herodesovmu nespravodlivému násiliu a dosvedčil darom vlastného života lásku k Majstrovi. K tomu je potrebné pridať aj trúfalú žiadosť, aby vo chvíli očakávaného Ježišovho triumfu sa s ním zaobchádzalo osobitne: aj tu fakty ukazujú, že podelenie sa o Ježišov osud znamená piť spoločne s ním veľmi horký kalich (por. Mk 10, 38-39).
Z významných chvíľ, ktoré sme tu spomenuli, dve z nich sú mimoriadne významné, a to aj preto, lebo sa zdá, že sú v protiklade: myslím tu na premenenie Ježiša na vrchu Tábor a agóniu v olivovej záhrade. V obidvoch prípadoch je Jakub spoločne s Petrom a Jánom vybraný, ako svedok udalosti: určite je to znamením osobitného vyvolenia zo strany Ježiša. Ide o dve veľmi rozdielne situácie: v prvom prípade Jakub spolu s ďalšími dvoma apoštolmi zakusuje slávu a extázu, v druhom stojí pred utrpením a ponížením. Samozrejme druhá skúsenosť bola pre neho príležitosťou poopraviť interpretáciu prvej udalosti, ktorá bola pravdepodobne mylná: on musel vidieť, že Mesiáš, ktorého židovský národ očakával ako víťaza, v skutočnosti bol obklopený nielen cťou a slávou, ale aj utrpením a slabosťou. Jakub tak mohol postupne dozrieť vo viere uvažovaním nad skutočnou mesiášskou identitou Majstra.
Toto dozretie bolo zavŕšené Duchom Svätým na Turíce a keď sa Jakub ocitol vo chvíli najvyššieho svedectva, neurobil krok späť. Na začiatku 40 rokov I. storočia kráľ Herodes Agripa, vnuk Herodesa Veľkého, ako nás informuje Lukáš: „položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom“ (Sk 12, 1-2). Stručnosť správy, bez akéhokoľvek detailu, na jednej strane ukazuje ako bolo pre kresťanov prirodzené svedčiť o Pánovi vlastným životom, a na druhej strane keď Jakub začal viesť Cirkev v Jeruzaleme aj z dôvodu úlohy, ktorú mal počas pozemského Ježišovho života. Následná tradícia, ktorá siaha po Izidura Sevilského, rozpráva o pobyte Jakuba v Španielsku, aby evanjelizoval tento dôležitý región rímskeho impéria. Podľa inej tradície, bolo jeho telo prevezené do Španielska, do mesta Santiago de Compostela.
Ako všetci vieme, toto miesto sa stalo veľmi uctievané a dodnes je cieľom mnohých pútí, nie iba z Európy, ale z celého sveta. Tak môžeme vysvetliť vyobrazenie svätého Jakuba s pútnickou palicou v ruke a evanjeliom, ktoré charakterizuje putujúceho apoštola, oddaného ohlasovaniu „dobrej zvesti“. Od svätého Jakuba sa teda môžeme naučiť mnohým veciam: pripravenosti prijať volanie Pána, aj keď od nás žiada, aby sme zanechali „loďku“ našich ľudských istôt, nadšenie v jeho nasledovaní po cestách, ktoré nám On ukáže bez ohľadu na naše klamlivé očakávania, ochotu svedčiť o ňom s odvahou a ak je to potrebné až po najvyššiu obetu života. Tak sa Jakub - Veľký stáva pre nás významným vzorom obetavého priľnutia ku Kristovi. On, ktorý chcel sedieť so svojim bratom vedľa Majstra v jeho kráľovstve, bol prvým z apoštolov, ktorý s ním zakúsil mučeníctvo.
Biblické zoznamy dvanástich spomínajú dve osoby s týmto menom: Jakub - Zebedejov syn a Jakub - syn Alfejov (por. Mk 3, 17.18; Mt 10, 2-3), ktorí sa odlišujú prímeniami Jakub - Veľký a Jakub - Menší. Toto označenie nehodnotí ich svätosť, ale iba berie na vedomie rozdielny význam, ktorí majú v spisoch Nového zákona a osobitne v Ježišovom pozemskom živote. Dnes našu pozornosť zameriame na prvú osobnosť týchto dvoch menovcov. Meno Jakub - Iákobos, je prekladom pogréčtenej formy mena slávneho patriarchu Jakuba. Apoštol, ktorého tak volajú, je Jánovým bratom a v citovaných zoznamoch je na druhom mieste, ihneď po Petrovi - tak je tomu u Marka (3, 17), alebo na treťom mieste, po Petrovi a Ondrejovi, v Matúšovom (10, 2) a Lukášovom (6, 14) evanjeliu a v Skutkoch apoštolov (1, 13) po Petrovi a Jánovi.
Tieto variácie sú znamením živej cirkevnej tradície, ktorá jedným, alebo druhým spôsobom, neustále zdôrazňuje význam Jakuba. V scéne povolania nasledovať Ježiša, má Jakub tretie miesto, po Petrovi a Ondrejovi (por. Mt 4, 18.21; Mk 1, 16.19). Napríklad Marek hovorí, že Ježiš, „Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána - aj oni boli na lodi a opravovali siete“ (1, 19; por. aj Mt 4, 21). V ďalších úryvkoch je Jakub opakovane menovaný na druhom mieste, po Petrovi a pred Jánom, keď je zaradený ako jeden z troch privilegovaných učeníkov, ktorí sa zblízka zúčastňujú dôležitých chvíľ Ježišovho života: pri vzkriesení Jairovej dcéry (por. Mk 5, 37; Lk 8, 51), pri premenení Ježiša (por. Mt 17, 1; Mk 9, 2; Lk 9, 28), na začiatku tzv. eschatologickej reči (por. Mk 13, 3) a nakoniec pri Ježišovej agónii v Getsemanskej záhrade (por. Mt 26, 37; Mk 14, 33).
Rovnako je spomenutý pred Jánom, keď obaja bratia s istou namyslenosťou, žiadajú Ježiša, aby mohli sedieť jeden po pravici a druhý po ľavici vo chvíli jeho korunovania v kráľovstve (por. Mk 10, 35-40). Jedna vec je ale veľmi jasná, že Jakub nazývaný Veľký mal veľkú autoritu vo vnútri prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, za ktorú bol spoločne s Petrom zodpovedný ako pastier. Aj on bol rybárom a na volanie Ježiša odpovedal s veľkou pohotovosťou: spolu so svojim bratom „zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním“ (Mk 1, 20). Obidvaja Zebedejovi synovia potom dostali od Ježiša zaujímavú prezývku „Boanerghés“, teda „synovia hromu“ (Mk 3, 17), pravdepodobne za ich neskrotnú horlivosť. Lukáš uvádza, že zatiaľ čo Ježiš so svojimi putoval do Jeruzalema, poslal pred sebou poslov: „prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah.
Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?" On sa obrátil a pokarhal ich“ (Lk 9, 52 - 55). V prudkej reakcii dvoch učeníkov sa určite odzrkadľovala láska k Ježišovi, ale pravdepodobne aj tradičné nepriateľstvo, ktoré existovalo medzi židmi a samaritánmi (por. Jn 4, 9b). Ježiš ale nemá rád násilie a jeho pokarhanie malo byť ponaučením pre Jakuba, ktorý sa následne podriadil, bez vzoprenia sa, Herodesovmu nespravodlivému násiliu a dosvedčil darom vlastného života lásku k Majstrovi. K tomu je potrebné pridať aj trúfalú žiadosť, aby vo chvíli očakávaného Ježišovho triumfu sa s ním zaobchádzalo osobitne: aj tu fakty ukazujú, že podelenie sa o Ježišov osud znamená piť spoločne s ním veľmi horký kalich (por. Mk 10, 38-39).
Z významných chvíľ, ktoré sme tu spomenuli, dve z nich sú mimoriadne významné, a to aj preto, lebo sa zdá, že sú v protiklade: myslím tu na premenenie Ježiša na vrchu Tábor a agóniu v olivovej záhrade. V obidvoch prípadoch je Jakub spoločne s Petrom a Jánom vybraný, ako svedok udalosti: určite je to znamením osobitného vyvolenia zo strany Ježiša. Ide o dve veľmi rozdielne situácie: v prvom prípade Jakub spolu s ďalšími dvoma apoštolmi zakusuje slávu a extázu, v druhom stojí pred utrpením a ponížením. Samozrejme druhá skúsenosť bola pre neho príležitosťou poopraviť interpretáciu prvej udalosti, ktorá bola pravdepodobne mylná: on musel vidieť, že Mesiáš, ktorého židovský národ očakával ako víťaza, v skutočnosti bol obklopený nielen cťou a slávou, ale aj utrpením a slabosťou. Jakub tak mohol postupne dozrieť vo viere uvažovaním nad skutočnou mesiášskou identitou Majstra.
Toto dozretie bolo zavŕšené Duchom Svätým na Turíce a keď sa Jakub ocitol vo chvíli najvyššieho svedectva, neurobil krok späť. Na začiatku 40 rokov I. storočia kráľ Herodes Agripa, vnuk Herodesa Veľkého, ako nás informuje Lukáš: „položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom“ (Sk 12, 1-2). Stručnosť správy, bez akéhokoľvek detailu, na jednej strane ukazuje ako bolo pre kresťanov prirodzené svedčiť o Pánovi vlastným životom, a na druhej strane keď Jakub začal viesť Cirkev v Jeruzaleme aj z dôvodu úlohy, ktorú mal počas pozemského Ježišovho života. Následná tradícia, ktorá siaha po Izidura Sevilského, rozpráva o pobyte Jakuba v Španielsku, aby evanjelizoval tento dôležitý región rímskeho impéria. Podľa inej tradície, bolo jeho telo prevezené do Španielska, do mesta Santiago de Compostela.
Ako všetci vieme, toto miesto sa stalo veľmi uctievané a dodnes je cieľom mnohých pútí, nie iba z Európy, ale z celého sveta. Tak môžeme vysvetliť vyobrazenie svätého Jakuba s pútnickou palicou v ruke a evanjeliom, ktoré charakterizuje putujúceho apoštola, oddaného ohlasovaniu „dobrej zvesti“. Od svätého Jakuba sa teda môžeme naučiť mnohým veciam: pripravenosti prijať volanie Pána, aj keď od nás žiada, aby sme zanechali „loďku“ našich ľudských istôt, nadšenie v jeho nasledovaní po cestách, ktoré nám On ukáže bez ohľadu na naše klamlivé očakávania, ochotu svedčiť o ňom s odvahou a ak je to potrebné až po najvyššiu obetu života. Tak sa Jakub - Veľký stáva pre nás významným vzorom obetavého priľnutia ku Kristovi. On, ktorý chcel sedieť so svojim bratom vedľa Majstra v jeho kráľovstve, bol prvým z apoštolov, ktorý s ním zakúsil mučeníctvo.
