Zdroj: © Slovo medzi nami » ročník 8, č. 8/2007 | smn.sk
Datum napsání:
15.08.2007
Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“
Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu?
Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ » Lk 7, 36-50.
Skúsenosti s odpustením
Už ste niekedy uvažovali o tom, ako sa asi hriešna žena cítila, keď prišla do Šimonovho domu a pomazala Ježišovi nohy? Predovšetkým vedela, že každý, kto tam prišiel (okrem Ježiša), ju už odsúdil. Napriek tomu išla ďalej. Rozplakala sa. Možno vzlykala. Musela sa cítiť úplne ponížená. No zrejme jej vôbec nezáležalo na tom, aký dojem jej správanie urobí na iných ľudí. Odvážne urobila to, čo sa rozhodla urobiť. Chcela vymazať svoju zlú minulosť a už nechcela hrať svetu divadlo. Vedela, že Ježiš môže odňať jej hriech a umožniť jej začať odznova. Nechcela stratiť príležitosť zbaviť sa minulosti - hoci to znamenalo, že bude riskovať odmietnutie, prísne odsúdenie a možno ďalšie klebety a urážky. Hoci je to presvedčivý príbeh o vytrvalosti jednej ženy, môžeme sa z neho veľa naučiť aj o sile pokánia. Pozrime sa naň.
Osobné stretnutia
V Písme je mnoho príbehov o ľuďoch, ktorí zhrešili. Ich hriech bol odhalený a oni konali pokánie. Jedným z najpamätnejších príbehov je cudzoložstvo kráľa Dávida s Betsabe a jeho plán - dať zabiť v boji jej manžela Uriáša (2 Sam 11). Prorok Nátan prišiel za kráľom Dávidom a rozpovedal mu príbeh o bohatom mužovi, ktorý zneužil chudobného človeka. Dávid bol na konci Nátanovho príbehu rozhorčený. Povedal: „Muž, čo to urobil, je synom smrti“ (2 Sam 12, 5). Potom Nátan povedal: „Ty si ten muž.“ A pripomenul Dávidovi jeho hriech (2 Sam 12, 1-2). Ťažko uveríme, že kráľ Dávid mohol byť taký slepý. Porušil základné Božie prikázania, napriek tomu svoj hriech nevidel. Môžeme mu však pripočítať k dobru, že keď mu to Nátan povedal, konal pokánie a Boh mu odpustil. Dávid musel znášať následky, ale pokáním sa oslobodil od viny svojho hriechu a zmieril sa s Bohom (2 Sam 12, 13-15).
51. žalm, ktorý je Dávidovou modlitbou pokánia, odhaľuje, aké úprimné pokánie to muselo byť - a ukazuje nám aj jeho veľkú túžbu vrátiť sa k Bohu. Prorok Izaiáš je ďalším príkladom človeka, ktorý mal hlbokú skúsenosť s Pánom a skrze pokánie prišiel k novému životu (Iz 6, 1 - 6). Keď sa modlil v chráme, mal videnie o nebeskom dvore. Videl Boha, ako sedí na tróne, a okolo neho cherubínov, ktorí ho z celého srdca uctievali. Keď Izaiáš zhliadol Pánovu svätosť a dokonalosť, mal len jednu odpoveď: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov“ (Iz 6, 5). Ale Izaiáš sa zmenil. Jeden z anjelov sa mu dotkol úst žeravým uhlíkom a povedal: „Zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý“ (Iz 6, 6-7). Izaiáša tak dojalo, čo zažil, a bol taký vďačný za to, čo Boh urobil v jeho srdci, že bol ochotný urobiť čokoľvek. „Hľa, tu som,“ povedal, „mňa pošli“ (6, 8).
Tým rozhodnutím nastúpil na cestu, na ktorej sa stal jedným z najväčších prorokov, akých Izrael kedy mal. Tieto príbehy ukazujú, aké trpkosladké môže byť pokánie. Je trpké, pretože vidíme svoj hriech a to, ako veľmi sme urazili Pána. Vidíme, že hriech nás od neho oddelil. Je to ponižujúce. Ale zároveň aj sladké, pretože vieme, že sa nám odpustili hriechy. Cítime úľavu. Cítime sa slobodní. Cítime sa opäť blízko pri Pánovi. Cítime, že žijeme. Určite musíme niečo napraviť, ak sme niekomu spôsobili škodu. Možno vieme, že budeme musieť dlho znášať dôsledky svojich skutkov. Môžeme si dokonca uvedomiť, že môžeme upadnúť presne do toho istého hriechu, ktorý sme práve oľutovali. Ale nič z toho nám nemôže vziať radosť a pokoj, ktorý zakúsime, keď nám Pán odpustil.
Dva druhy pokánia
Bratia a sestry, pokánie je dôležitou súčasťou kresťanského života. Každý deň by sme mali skúmať svoje srdce a konať pokánie pred Pánom. Prečo? Pretože pokánie pôsobí! Dostávame sa ním do kontaktu s Pánovým milosrdenstvom a zároveň nám pomáha dávať si pozor na ďalší hriech. Okrem každodennej modlitby za dar pokánia máme k dispozícii aj zvláštnu milosť sviatosti zmierenia. Vzácne chvíle svätej spovede majú silu priviesť nás k hlbšiemu stretnutiu sa s Ježišom - a toto stretnutie je rovnako silné ako stretnutie hriešnej ženy s Ježišom. Keď však ľudia chodia na svätú spoveď, nie vždy zažívajú stretnutia, ktoré menia život. Niektorí zakúsia veľmi hlbokú milosť od Pána, ale iní nemajú takéto skúsenosti.
Hlboké stretnutia sú silné, pretože odhaľujú rozdiel medzi temnotou hriechu a Božou dokonalosťou. Otvárajú oči, aby sme videli ničivú silu hriechu - nie, aby nás zahanbili, ale aby nám ukázali, že „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom“ (Ef 2, 4-5). Ukazujú nám, že Boh veľmi chce byť s nami. Je však dôležité povedať, že aj povrchnejšie stretnutia majú svoj význam. Páčia sa Pánovi a môžu nám pomôcť. No nemajú na náš život rovnaký trvalý účinok. Tieto stretnutia určite odstraňujú hriechy, ale nemôžu pomôcť nenávidieť hriech alebo radostne prežívať oslobodenie od hriechu, ktoré nám Boh dáva.
Pravdou je, že Boh udeľuje tú istú milosť rozhrešenia od hriechov vždy, keď vykonáme úprimnú spoveď. Avšak povrchnejšie stretnutia obmedzujú túto milosť len na odpustenie minulých hriechov. Nepobádajú nás, aby sme v budúcnosti zmenili svoj spôsob života. A preto strácame príležitosť rásť vo svätosti. Podobne ako Šimon aj my riskujeme, že ostaneme slepí voči tomu, ako nás Ježiš chce zmeniť. Riskujeme zároveň stratu nádeje, že všetky hradby hriechu v našom živote budú naozaj zbúrané (2 Kor 10, 4).
Veď nás hlbšie, Pane!
Tento opis rozdielu medzi hlbokým a povrchným pokáním je čisto teoretický. Nikto z nás nevie tak presne rozlišovať svoje skúsenosti. Nikto sa ani nemôže domnievať, že vie, čo je v srdci druhého človeka. Zároveň je však pravdou, že ovocie nášho pokánia sa časom prejaví. Tie hlbšie skúsenosti prinesú väčšiu lásku, radosť, trpezlivosť a pokoj, čo je ovocie Ducha (Gal 5, 23). Budeme poddajnejší vo svojom vzťahu k Pánovi. Tieto skúsenosti nás obnovia, osviežia a naplnia nás väčšou dôverou v Božiu lásku. Zmenia nás. Hoci aj povrchnejšie stretnutia nám pomáhajú, po nich zmýšľame a konáme rovnako. A preto riskujeme, že vždy znova a znova podľahneme tým istým pokušeniam.
Môžeme si položiť otázku: Ako môžem prehĺbiť pokánie a zmierenie? Spytovaním svedomia? Pristupovaním k Pánovi s pokorou a hlbokou ľútosťou? Skutkami pokánia, ktoré konám po svätej spovedi? Odpoveď znie: Všetkým a ničím. Všetky tieto možnosti sú do istej miery dôležité. Ale ani jedna z nich nám nepomôže, ak svoju pozornosť nezameriame na Ježiša a na to, čo všetko chce vykonať v našom živote. Pretože hriešna žena vnímala Ježiša ako Mesiáša, šla k nemu po milosrdenstvo. A dostala veľkú odmenu, keď jej povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy... Tvoja viera ťa zachránila; choď v pokoji“ (Lk 7, 48, 50).
Nezatvrdzujte si srdcia
Písmo nás varuje: „Čujte dnes jeho hlas: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia‘“ (Ž 95, 7 - 8). Farizej Šimon počul Ježišov hlas, ale jeho srdce ostalo tvrdé. Pochyboval, že Ježiš dokáže odpúšťať hriechy, a možno v neho nikdy neuveril. Žena počula ten istý hlas, ale odpovedala naň celkom inak - a dostala oveľa väčšiu odmenu. Tá žena je vzorom pokánia pre všetkých, nielen pre tých, ktorí spáchali ťažký hriech. S ľútosťou pristúpila k Ježišovi a prosila ho o milosrdenstvo a odpustenie. Pre svoj pokorný postoj zažila stretnutie s Ježišom, ktoré zmenilo jej život. Bola oslobodená od viny a hanby a dostala božskú silu žiť novým životom. Píbeh tejto ženy môže byť aj naším príbehom. Keď prichádzame k Ježišovi s dôverou, že má moc odpúšťať, očistí nás. Bude z nás vyžarovať jeho pokoj. Zakúsime radosť zo zmierenia a dostaneme milosť žiť novým životom. Je to lákavé, však?
Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu?
Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ » Lk 7, 36-50.
Skúsenosti s odpustením
Už ste niekedy uvažovali o tom, ako sa asi hriešna žena cítila, keď prišla do Šimonovho domu a pomazala Ježišovi nohy? Predovšetkým vedela, že každý, kto tam prišiel (okrem Ježiša), ju už odsúdil. Napriek tomu išla ďalej. Rozplakala sa. Možno vzlykala. Musela sa cítiť úplne ponížená. No zrejme jej vôbec nezáležalo na tom, aký dojem jej správanie urobí na iných ľudí. Odvážne urobila to, čo sa rozhodla urobiť. Chcela vymazať svoju zlú minulosť a už nechcela hrať svetu divadlo. Vedela, že Ježiš môže odňať jej hriech a umožniť jej začať odznova. Nechcela stratiť príležitosť zbaviť sa minulosti - hoci to znamenalo, že bude riskovať odmietnutie, prísne odsúdenie a možno ďalšie klebety a urážky. Hoci je to presvedčivý príbeh o vytrvalosti jednej ženy, môžeme sa z neho veľa naučiť aj o sile pokánia. Pozrime sa naň.
Osobné stretnutia
V Písme je mnoho príbehov o ľuďoch, ktorí zhrešili. Ich hriech bol odhalený a oni konali pokánie. Jedným z najpamätnejších príbehov je cudzoložstvo kráľa Dávida s Betsabe a jeho plán - dať zabiť v boji jej manžela Uriáša (2 Sam 11). Prorok Nátan prišiel za kráľom Dávidom a rozpovedal mu príbeh o bohatom mužovi, ktorý zneužil chudobného človeka. Dávid bol na konci Nátanovho príbehu rozhorčený. Povedal: „Muž, čo to urobil, je synom smrti“ (2 Sam 12, 5). Potom Nátan povedal: „Ty si ten muž.“ A pripomenul Dávidovi jeho hriech (2 Sam 12, 1-2). Ťažko uveríme, že kráľ Dávid mohol byť taký slepý. Porušil základné Božie prikázania, napriek tomu svoj hriech nevidel. Môžeme mu však pripočítať k dobru, že keď mu to Nátan povedal, konal pokánie a Boh mu odpustil. Dávid musel znášať následky, ale pokáním sa oslobodil od viny svojho hriechu a zmieril sa s Bohom (2 Sam 12, 13-15).
51. žalm, ktorý je Dávidovou modlitbou pokánia, odhaľuje, aké úprimné pokánie to muselo byť - a ukazuje nám aj jeho veľkú túžbu vrátiť sa k Bohu. Prorok Izaiáš je ďalším príkladom človeka, ktorý mal hlbokú skúsenosť s Pánom a skrze pokánie prišiel k novému životu (Iz 6, 1 - 6). Keď sa modlil v chráme, mal videnie o nebeskom dvore. Videl Boha, ako sedí na tróne, a okolo neho cherubínov, ktorí ho z celého srdca uctievali. Keď Izaiáš zhliadol Pánovu svätosť a dokonalosť, mal len jednu odpoveď: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov“ (Iz 6, 5). Ale Izaiáš sa zmenil. Jeden z anjelov sa mu dotkol úst žeravým uhlíkom a povedal: „Zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý“ (Iz 6, 6-7). Izaiáša tak dojalo, čo zažil, a bol taký vďačný za to, čo Boh urobil v jeho srdci, že bol ochotný urobiť čokoľvek. „Hľa, tu som,“ povedal, „mňa pošli“ (6, 8).
Tým rozhodnutím nastúpil na cestu, na ktorej sa stal jedným z najväčších prorokov, akých Izrael kedy mal. Tieto príbehy ukazujú, aké trpkosladké môže byť pokánie. Je trpké, pretože vidíme svoj hriech a to, ako veľmi sme urazili Pána. Vidíme, že hriech nás od neho oddelil. Je to ponižujúce. Ale zároveň aj sladké, pretože vieme, že sa nám odpustili hriechy. Cítime úľavu. Cítime sa slobodní. Cítime sa opäť blízko pri Pánovi. Cítime, že žijeme. Určite musíme niečo napraviť, ak sme niekomu spôsobili škodu. Možno vieme, že budeme musieť dlho znášať dôsledky svojich skutkov. Môžeme si dokonca uvedomiť, že môžeme upadnúť presne do toho istého hriechu, ktorý sme práve oľutovali. Ale nič z toho nám nemôže vziať radosť a pokoj, ktorý zakúsime, keď nám Pán odpustil.
Dva druhy pokánia
Bratia a sestry, pokánie je dôležitou súčasťou kresťanského života. Každý deň by sme mali skúmať svoje srdce a konať pokánie pred Pánom. Prečo? Pretože pokánie pôsobí! Dostávame sa ním do kontaktu s Pánovým milosrdenstvom a zároveň nám pomáha dávať si pozor na ďalší hriech. Okrem každodennej modlitby za dar pokánia máme k dispozícii aj zvláštnu milosť sviatosti zmierenia. Vzácne chvíle svätej spovede majú silu priviesť nás k hlbšiemu stretnutiu sa s Ježišom - a toto stretnutie je rovnako silné ako stretnutie hriešnej ženy s Ježišom. Keď však ľudia chodia na svätú spoveď, nie vždy zažívajú stretnutia, ktoré menia život. Niektorí zakúsia veľmi hlbokú milosť od Pána, ale iní nemajú takéto skúsenosti.
Hlboké stretnutia sú silné, pretože odhaľujú rozdiel medzi temnotou hriechu a Božou dokonalosťou. Otvárajú oči, aby sme videli ničivú silu hriechu - nie, aby nás zahanbili, ale aby nám ukázali, že „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom“ (Ef 2, 4-5). Ukazujú nám, že Boh veľmi chce byť s nami. Je však dôležité povedať, že aj povrchnejšie stretnutia majú svoj význam. Páčia sa Pánovi a môžu nám pomôcť. No nemajú na náš život rovnaký trvalý účinok. Tieto stretnutia určite odstraňujú hriechy, ale nemôžu pomôcť nenávidieť hriech alebo radostne prežívať oslobodenie od hriechu, ktoré nám Boh dáva.
Pravdou je, že Boh udeľuje tú istú milosť rozhrešenia od hriechov vždy, keď vykonáme úprimnú spoveď. Avšak povrchnejšie stretnutia obmedzujú túto milosť len na odpustenie minulých hriechov. Nepobádajú nás, aby sme v budúcnosti zmenili svoj spôsob života. A preto strácame príležitosť rásť vo svätosti. Podobne ako Šimon aj my riskujeme, že ostaneme slepí voči tomu, ako nás Ježiš chce zmeniť. Riskujeme zároveň stratu nádeje, že všetky hradby hriechu v našom živote budú naozaj zbúrané (2 Kor 10, 4).
Veď nás hlbšie, Pane!
Tento opis rozdielu medzi hlbokým a povrchným pokáním je čisto teoretický. Nikto z nás nevie tak presne rozlišovať svoje skúsenosti. Nikto sa ani nemôže domnievať, že vie, čo je v srdci druhého človeka. Zároveň je však pravdou, že ovocie nášho pokánia sa časom prejaví. Tie hlbšie skúsenosti prinesú väčšiu lásku, radosť, trpezlivosť a pokoj, čo je ovocie Ducha (Gal 5, 23). Budeme poddajnejší vo svojom vzťahu k Pánovi. Tieto skúsenosti nás obnovia, osviežia a naplnia nás väčšou dôverou v Božiu lásku. Zmenia nás. Hoci aj povrchnejšie stretnutia nám pomáhajú, po nich zmýšľame a konáme rovnako. A preto riskujeme, že vždy znova a znova podľahneme tým istým pokušeniam.
Môžeme si položiť otázku: Ako môžem prehĺbiť pokánie a zmierenie? Spytovaním svedomia? Pristupovaním k Pánovi s pokorou a hlbokou ľútosťou? Skutkami pokánia, ktoré konám po svätej spovedi? Odpoveď znie: Všetkým a ničím. Všetky tieto možnosti sú do istej miery dôležité. Ale ani jedna z nich nám nepomôže, ak svoju pozornosť nezameriame na Ježiša a na to, čo všetko chce vykonať v našom živote. Pretože hriešna žena vnímala Ježiša ako Mesiáša, šla k nemu po milosrdenstvo. A dostala veľkú odmenu, keď jej povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy... Tvoja viera ťa zachránila; choď v pokoji“ (Lk 7, 48, 50).
Nezatvrdzujte si srdcia
Písmo nás varuje: „Čujte dnes jeho hlas: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia‘“ (Ž 95, 7 - 8). Farizej Šimon počul Ježišov hlas, ale jeho srdce ostalo tvrdé. Pochyboval, že Ježiš dokáže odpúšťať hriechy, a možno v neho nikdy neuveril. Žena počula ten istý hlas, ale odpovedala naň celkom inak - a dostala oveľa väčšiu odmenu. Tá žena je vzorom pokánia pre všetkých, nielen pre tých, ktorí spáchali ťažký hriech. S ľútosťou pristúpila k Ježišovi a prosila ho o milosrdenstvo a odpustenie. Pre svoj pokorný postoj zažila stretnutie s Ježišom, ktoré zmenilo jej život. Bola oslobodená od viny a hanby a dostala božskú silu žiť novým životom. Píbeh tejto ženy môže byť aj naším príbehom. Keď prichádzame k Ježišovi s dôverou, že má moc odpúšťať, očistí nás. Bude z nás vyžarovať jeho pokoj. Zakúsime radosť zo zmierenia a dostaneme milosť žiť novým životom. Je to lákavé, však?
