Eva ⋅ Anna Mátiková

 Stvoriteľ utvoril z hliny zeme človeka, vdýchol mu život a umiestnil ho v rajskej záhrade, aby ju obrábal a strážil, ale tiež, aby slúžil a ochraňoval (Gen 2,7.15). Už vo chvíli, keď sa človek začal zúčastňovať na diele Stvoriteľa tým, že dával všetkým tvorom mená, však Boh usúdil, že človeku nie je dobre samému (Gen 2,18), ale potrebuje pomoc, ktorá sa mu vyrovná.

Slovo pomoc v bežnom použití obvykle evokuje niečo vedľajšie, niečo druhoradé a často i trochu nevítané. K pomoci sa obvykle uchyľujeme až vtedy, keď si sami nevieme rady, lebo to už inak nejde. I prvá pomoc je niečo, čo by človek v živote najradšej nikdy nepoužil. Hebrejské slovo ezer, ktoré používa biblický príbeh o stvorení však nemá s podobnými negatívnymi konotáciami nič spoločné. V Biblii nie je pomoc trpne prijímané nutné zlo. Pomoc či pomocník - ezer je veľmi dôležitá funkcia. V kontexte zápasov a bojov toto slovo označuje spojenca a vo väčšine prípadov, ako napríklad v mnohých žalmoch, je ako pomoc či pomocník vzývaný sám Najvyšší.

Pomoc - ezer, ktorú Adam potrebuje, je teda odkazom na samotného Boha. Keď teda Stvoriteľ v knihe Genezis konštatuje, že Adam potrebuje pomoc, ktorá mu bude podobná, nenaznačuje tým, že by bol Adam neschopný či nešikovný. Nechystá sa mu nanútiť barličku, ktorú bude musieť trpne znášať, lebo mu bude pripomínať jeho nedostatočnosť, ale hodlá mu ešte viac otvoriť prístup k plnosti života.

Väčšina prekladov označuje časť Adamovho tela, ktorú Stvoriteľ používa k získaniu takejto pomoci, slovom rebro. Predstava zakrivenej rebrovej kosti viedla niektorých starovekých komentátorov biblického textu k názoru, že žena by sa mala pred mužom skláňať, pretože i rebrová kosť je ohnutá. Biblický text však žiadnu oporu k takému názoru neposkytuje. Hebrejské slovo (cela), ktoré je v príbehu použité, totiž skôr než jedinú rebrovú kosť označuje celý bok, či polovicu. Aj grécka Septuaginta prekladá hebrejský výraz na tomto mieste slovom pleura, ktoré znamená bok. Mimochodom, to isté grécke slovo používa evanjelista Ján keď hovorí o Ježišovom prebodnutí na kríži. V tejto súvislosti isto nikomu nenapadlo predstavovať si len jednu rebrovú kosť.

Adamova pomoc je teda takpovediac jeho druhou polovicou. Naviac, doposiaľ Božiu stvoriteľskú činnosť v knihe Genezis popisovali tri slovesá: stvoriť - bara, urobiť - asa a sformovať - jacar. To posledné z nich, ktoré popisuje tiež prácu hrnčiara, vyjadruje, ako Stvoriteľ z prachu zeme sformoval človeka Adama. V prípade ženy však prichádza na rad ešte iné, štvrté sloveso - postaviť, vybudovať - bana. Vzájomný vzťah medzi Adamom a jeho pomocou je teda vzťahom podobnosti, intimity a komplementarity, ktorá sa dostáva do daru, ale zároveň i buduje. Až v tomto vzťahu je človek utvorený z prachu zeme prvýkrát označený ako muž. I jeho pomoc, jeho polovička, je prvýkrát označená ako žena. Obidvoch - muža i ženu možno definovať len na základe vzťahu jedného k druhému.

Po Adamovom obdivnom zvolaní nasleduje dodatok, o ktorom sa nedá jednoznačne povedať, či pochádza od Adama, či je slovom rozprávača biblického príbehu, alebo ho dokonca vyslovuje sám Stvoriteľ: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gen 2,24). V každom prípade ale z hľadiska starovekej orientálnej mentality obsahuje veľmi prevratné posolstvo.

V patriarchálnej starovekej spoločnosti členovia jednej domácnosti podliehali hlave rodiny. Avšak vo chvíli, keď sa muž oženil, už nebol viazaný k pôvodnej rodinnej jednotke, ale k svojej manželke. Na prvý pohľad len technická poznámka v knihe Genezis bola teda zárukou toho, že vydatá žena nebude považovaná len za jednu z položiek na zozname hnuteľného majetku svojho muža. Hoci žena prichádzala bývať do pôvodnej domácnosti svojho manžela, kniha Genezis jej garantovala, že jej slovo bude mať váhu, jej manžel na ňu musí brať ohľad a jej názor má mať dokonca prednosť pred názormi manželových rodičov.  

Zatiaľ čo meno Adam, hoci figuruje tiež ako všeobecné podstatné meno človek, je súčasťou biblického príbehu o stvorení v jeho druhej verzii už od samého začiatku (Gen 2,5), na meno Eva si musí čitateľ počkať trochu dlhšie a Biblia ho použije iba dvakrát. Adamovu polovičku a pomocníčku označuje Písmo vo väčšine prípadov iba slovom žena (išša). Až vo chvíli, keď musia obidvaja po svojej neposlušnosti opustiť rajskú záhradu, až vtedy ju Adam nazve menom Eva (Gen 3,20).

Podľa biblického rozprávania Adam nazval menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver (Gen 2,20), ale keď prvýkrát s úžasom uvidel svoju partnerku, sebe rovnú pomoc, menom ju nenazval. Výrazom žena (išša), ktoré v hebrejčine veľmi úzko súvisí so slovom muž (iš) len vyjadril, že sú si obaja rovní, a že patria k sebe. Nazývanie menom je v biblickom príbehu o stvorení vyjadrením moci a nadvlády. Keďže teda muž, Adam nazýva svoju ženu Evou až po hriechu, znamená to, že až neposlušnosť Stvoriteľovi vniesla do ich vzájomného vzťahu napätie, disproporciu a nadvládu. Len hriech priviedol Adama k tomu, že sa k seberovnej žene správal nadradene a povýšene. Presne ako to konštatuje i sám Stvoriteľ, keď žene objasňuje dôsledky jej priestupku: „Hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gen 3,16).

Avšak i v tomto prípade musí muž uznať, že bez ženy sa nepohne. K menu Eva, ktoré Adam dáva svojej žene, pripája biblický text vysvetlenie plné nádeje a života. Dostala meno Eva, lebo je matkou všetkých žijúcich (Gen 3,20).

Kým o Adamovom vnútornom svete sa čitateľ biblického príbehu nedozvie takmer nič, v prípade Evy prekvapuje hneď niekoľko pozoruhodných detailov. Za prvé, biblický príbeh neprezrádza, aké informácie mala Eva o strome poznania dobra a zla, avšak z príbehu nevyplýva, že by rástol priamo uprostred záhrady. Tam - doslovne podľa textu - rástol strom života (Gen 2,9). Umiestnenie stromu poznania zostáva neupresnené. Z rozhovoru s hadom ale vyplýva, že v ženinom pojatí rastie zakázaný strom priamo uprostred záhrady. Otvára sa preto pred nami otázka, ako je možné, že zo všetkých krásnych stromov sa práve tento zakázaný stal stredobodom ženinej pozornosti.

Za druhé, Stvoriteľov výslovný zákaz sa týkal iba jedenia ovocia. O dotykoch Boh nič nepovedal. V podaní ženy je ale zákaz omnoho širší. Údajne sa nesmie ovocia ani dotýkať. Ďalšia otázka preto znie: Ako prišla žena k tomuto nepodloženému výkladu?

Nakoniec, tretí pohľad do Evinho vnútra sa čitateľovi naskytne pri narodení Kaina. Na začiatku štvrtej kapitoly čítame: „Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina a povedala: »Získala som človeka od Pána«“ (Gen 4,1). Evin výraz, ktorý slovenčina prekladá slovom „získať“ (kana), Biblia bežne používa pre kúpno-predajné vzťahy, vtedy, keď sa niečo kupuje za peniaze alebo za inú protihodnotu. Znamená to teda, že Eva vo vzťahu k Bohu i vo vzťahu k Adamovi z logiky vzájomného vďačného obdarovávania prepla do logiky obchodnej výmeny? Biblický text na túto otázku neodpovie. Evine podozrivé myšlienkové pochody však stavajú čitateľa pred rozhodnutie, či chce byť pozorný k Božiemu slovu a vnímať realitu vo svetle Božej pravdy, alebo sa - podobne ako Eva - nechá zviesť na scestie svojimi vlastnými myšlienkami, ktoré nie vždy odpovedajú objektívnej skutočnosti.