Ide o skupinu žien, ktoré sprevádzali Pána Ježiša na jeho krížovej ceste. Nevieme presne, koľko ich bolo. Pán Ježiš ich nazýva takto poeticky prostredníctvom výrazu z Piesne piesní. Pán Ježiš tým však netvrdí, že všetky ženy sú z Jeruzalema. Veď v tomto sprievode bola jeho matka Mária, Mária z Magdaly a tiež aj iné ženy z Galiley. Pravdepodobne však väčšina žien bola z Jeruzalema. Evanjelista Marek zachytáva Ježišovu krížovú cestu krátkou oznamovacou vetou: „Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali“ (Mk 15,20). Táto jeho cesta z mesta Jeruzalema na Kalváriu je približne dnešná Via dolorosa, čiže Ježišova cesta bolesti, teda krížová cesta. Na tejto ceste plnej nenávisti, ponižovania, bolesti a cynizmu sa Pán Ježiš stretáva s pomocou Šimona Cyrenejského, ale aj s tichým prejavom bolesti a súcitu týchto žien, ktoré nazýva dcéry Jeruzalema.
Po mnohých ukrutnostiach vidí aj spolucítiace plačúce ženy. Tieto ženy práve svojím plačom a slzami protestujú proti všetkému, čo sa deje s Pánom Ježišom. Okrem cynických a nemilosrdných výkrikov: „Ukrižuj ho!“ počuť aj vzlykot a plač súcitných žien. Je zaujímavé, že evanjeliá nespomínajú ani jediný prípad, v ktorom by sa dajaká žena zaradila medzi jeho výsostných nepriateľov. O ženách čítame, že mu pomáhali, sprevádzali ho a nasledovali ho. Žena mu napríklad poumývala nohy svojimi slzami a ponatierala drahým olejom jeho telo. A tu ho sprevádzajú svojimi slzami, plačom a smútkom na miesto jeho popravy. Evanjelista Lukáš iba lakonicky konštatuje vo svojom evanjeliu, že v zástupe ľudu boli aj ženy. Tieto ženy sem nepriviedla zloba, ale súcit s Pánom Ježišom. Ich súcit a ich slzy sú úprimné. Pán Ježiš ich neodmieta a má pre nepochopenie.
Avšak napriek tomu im Pán Ježiš adresuje zreteľnú výčitku a chce ich súcitné srdcia „priviesť“ na správne miesto. Adresuje im slová, ktoré si vypožičiava zo starozákonných prorokov: Ozeáša, Jeremiáša a Malachiáša. Snaží sa im to povedať tak, aby tieto prorocké slová dobre pochopili. Pán Ježiš im hovorí pravdepodobne toto: „Vy, dcéry Jeruzalema, plačete kvôli mne a ja váš súcit prijímam. Avšak vy nemáte ani potuchy o tom, čo všetko trápi moju dušu, čo všetko musím pretrpieť. Vy by ste ma najradšej vytiahli do svojho, príliš ľudského sveta. Ale nechápete to, čo očakáva odo mňa Boh. Koniec koncov, aj Šimon - Peter mi tiež chcel dobre, ale nechápal to, čo je Božie. Vy to robíte podobne. Chcete ma zachrániť od bolesti kríža, aleja chcem aj svojou bolesťou plniť vôľu môjho Otca.“ Vaše slzy sú úprimné, ale pomýlené.
Kto trpí a svojím utrpením vykonáva Božiu vôľu, ten neopotrebuje takýto súcit. „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23, 28). Neodmietam vaše slzy, ale nejde mi iba o povrchné citové pohnutie. Vaše slzy by sa mali premeniť na slzy pokánia. Lebo slzy citového pohnutia nezasahujú do vašej hĺbky a nezanechávajú trvalé stopy vo vašom svedomí a nepodnecujú vašu vôľu k dobru. Zanechajte to, čo vás nemení a nepomáha vám. Ja vás chápem, ste ženy a ste citlivejšie, ako my muži. Ale nech nie sú vaše slzy povrchné, nech nie sú iba citovým prejavom. Niekde osamote plače aj jeden z mojich učeníkov, pravda s tým rozdielom, že on neplače nado mnou, ale sám nad sebou. A ja by som vás chcel pozvať k očisťujúcim slzám pokánia.
Pretože iba takéto slzy sú užitočné. Váš plač nado mnou, to sú iba chvíľkové neplodné vzdychy, ktorých bolo, je a bude medzi ľuďmi vždy dostatok. Ja vás však chcem napomenúť, aby ste zmenili svoje zmýšľanie a začali robiť pokánie. Lebo ide o vás a o vaše deti. Veď ma križujú vaši synovia. A nakoniec za synov sú zodpovedné aj matky. Zrkadlom spoločnosti boli, sú a budú vždy ženy a matky. Suroví synovia sú vizitkou svojich matiek. Pán Ježiš ako keby im povedal: Milé sestry! Plačete nado mnou, chcete ma potešiť a chcete mi povedať: Nie si sám, aj my sme s tebou a spolucítime s tebou. Ja vás chápem a som vám vďačný, ale....Citové pohnutie je dobré iba vtedy, keď nám otvára oči, aby sme videli realitu v jej úplnosti. Dcéry Jeruzalema, ja musím vypiť svoj kalich horkosti, aj vo vašom záujme a aj v záujme vašich detí.
Ježišove upozornenia samozrejme tieto ženy a ich deti neprijali a tak došlo v roku 70 po Kristovi k zničeniu Jeruzalema a Jeruzalemského chrámu - pýchy starého Izraela. Ježišovo napomínanie plačúcich jeruzalemských žien platí stále a je aktuálne aj v súčasnosti. Je adresované nám všetkým. Každý hriech, ktorý sme spáchali, potrebujeme oľutovať a prosiť Pána Boha o jeho odpustenie. Ježišova výzva plakať nad sebou a nad svojimi deťmi je adresovaná každému človeku a každému rodičovi - každému otcovi a matke. Nejde pritom vôbec o to, aby sme sa utápali v slzách, ale o to, aby sme sa vážne zamysleli nad svojím životom a nad výchovou tých, ktorí nám boli, alebo ešte sú zverení.
Urobili sme naozaj všetko, čo sme mohli? Využili sme všetky možnosti a prostriedky, ktoré sme mali a ktoré máme k dispozícii? Dcéry Jeruzalema sú pre nás všetkých stále aktuálnou výstrahou. Stále nanovo sa nás pýtajú, či celá naša zbožnosť nie je iba zakrývajúcou pózou, alebo gestom, ktoré sa snaží odpútať pozornosť od našich slabostí a životne dôležitých skutočností. Sme naozaj kvalitní ľudia, kvalitní rodičia, alebo iba nariekame nad tým, čo sa deje okolo nás a často aj v nás? Na túto otázku si však pri osobnom spytovaní svedomia musí odpovedať každý z nás sám.