Autor: P. Edward Czaja, SJ
preklad: Janka Potančoková | Dioecesis Rosnaviensis
Datum napsání:
14.02.2013
Dávid - muž spravodlivý, múdry, citlivý na Boha - básnik a mysliteľ
Dávid - najmladší z Jesseových synov - plnil doma podradné práce a zaoberal sa hlavne pastvou. Za kráľa bol pomazaný sudcom a prorokom Samuelom. Toto pomazanie sa odohralo tajne. Bližšie ho spoznávame, keď sa náhodou objavuje uprostred židovskej armády a pripravuje sa na vojnu s Filištíncami. Vtedy Dávid ako jediný prijal výzvu filištínskeho bojovníka Goliáša, za ktorého zabitie mala byť odmena - manželstvo s kráľovskou dcérou. Po zabití filištínskeho bojovníka získal Dávid sympatie vtedajšieho kráľa Šaula, ale rýchlo ich stratil, pretože Šaul postrehol, že jeho ľud vo svojich piesňach urobil Dávida väčším hrdinom ako kráľa samého. Napriek tomu ho menoval veliteľom armády, lebo dúfal, že ho zastihne porážka a stratí sympatie ľudu. Keď sa však Dávid mnohými víťazstvami stával stále slávnejším, kráľ sa rozhodol ho zabiť, pretože nemohol zniesť jeho slávu. Nasleduje potom celá séria zrážok medzi kráľom Šaulom a Dávidom, počas ktorých Dávid dvakrát daruje kráľovi život. Keď Šaul zomrel, vyhlásili Dávida kráľom Judy, najväčšieho z izraelských kmeňov. Dávid ako kráľ sa pustil do diela zjednotenia Izraela, ktoré zjavne dokončil, keď urobil Sion svojou rezidenciou a Jeruzalem hlavným náboženským strediskom a hlavným mestom Izraela a na mestskom pahorku vybudoval hradby. Uviedol do Jeruzalema archu zmluvy a naplánoval vybudovanie veľkej svätyne, čo však realizoval jeho syn Šalamún. Dávid je považovaný za iniciátora Pánovho kultu v Jeruzaleme.
Kráľ Dávid zjednotil všetky kmene Izraela, odrazil jeho nepriateľov a zväčšil teritórium štátu. Staral sa o poddaných, dbal, aby vždy víťazila spravodlivosť a dobrota. Bol múdry, zbožný a štedrý, hoci aj on občas robil chyby, ku ktorým sa však dokázal priznať. Zapísal sa do pamäti svojho národa ako dokonalý vojvoda a spravodlivý sudca a tiež mysliteľ a básnik, a predovšetkým ako veľký Pánov spevák. To jemu sa pripisuje autorstvo Piesne piesní, knihy Kazateľ, knihy Prísloví a najmenej 73 žalmov, ktoré sú obsiahnuté v knihe Žalmov. Postava Dávida je veľmi zaujímavá a poučujúca zároveň. Dávid bol človekom veľmi citlivým na Pána Boha a prostým v spôsobe bytia. Nenariekal na svoj osud, hoci doma vykonával najjednoduchšie služby. Pochopil totiž, že veľkosť človeka nespočíva v postavení, ktoré zaujíma, ale v tom, ako plní svoje povinnosti. Dobre vedel, že nie je dôležité to, čo robí, ale ako to robí a pre koho to robí. Preto tiež vykonával dobre a zo srdca aj najjednoduchšie veci, ktorými bol poverený. Dávid nám svojím postojom ukazuje, že ak je srdce verné v malom, rastie a je schopné byť verné i vo veľkých veciach.
Takto Boh videl Dávida, preto ho vyhľadal uprostred pastvín a urobil ho kráľom. Boh sa totiž nepozerá na vonkajšok, Pán Boh vidí do ľudského srdca, ktoré sa pred ním nemôže ukryť. Boh dokáže postrehnúť všetko. Boh teda v Dávidovom srdci uvidel veľkú dobrotu, ušľachtilosť a spravodlivosť a zatúžil, aby mu slúžil inými svojimi talentami a schopnosťami. Boh ho postavil nad svojím ľudom, aby spolu s ním prežíval svoj život a pomáhal mu nachádzať Boha - Pána vo svojej každodennosti. A ako vieme, Dávid splnil svoju úlohu dokonale, lebo slovom, múdrosťou i príkladom života pomáhal ľuďom smerovať priamou cestou do neba. Smelo môžeme povedať, že Dávid bol človekom Božím. Uvedomoval si, odkiaľ vyšiel a kam smeruje. Vedel, že jeho konečným predurčením je život vo večnosti s Bohom. Vedel, že všetko, čo má, dostal od Boha. A dokázal mu za to byť vďačný. Ctil si Boha, miloval ho a snažil sa žiť dobre. Pekný príklad človeka vykonávajúceho vládu, ktorý neprekáža svojmu ľudu na ceste k Pravde, ale sám mu k nej ukazuje cestu, ktorý tiež schválenými zákonmi nenúti iných k zaujímaniu kontroverzných postojov, ale sám bdie, aby jemu zverený človek bol jednoznačný vo svojom živote i konaní, a napokon ktorý nevnucuje relatívne hodnoty, ale sám ukazuje na tie pravé a pravdivé, ktorá dáva sám Boh.
Avšak postava Dávida nás učí aj veľkej pravde, že každý, hoci najväčší z ľudí zostáva vždy človekom. Je možné mať neobyčajné schopnosti, zaujímať vysoké postavenie, mať veľkú zodpovednosť alebo tiež byť obyčajným, priemerným človekom a súčasne podceňovať Pána Boha a jeho slovo. Pán Boh predsa miluje človeka a to, čo hovorí, aj to, čo robí. Vždy má za cieľ jeho dobro. Preto človeka povzbudzuje, aby šiel vytýčenou cestou, ktorá ho určite privedie ku šťastiu. A čo sa vlastne deje, keď človek berie Boha na ľahkú váhu? Skôr či neskôr, malý či veľký, opustí Pána Boha a odíde od neho, aby chodil svojimi cestami, čiže cestami hriechu. Presvedčil sa o tom kráľ Dávid, práve keď podcenil slovo Pána Boha a ťažko zhrešil. V určitej chvíli života Boh v jeho srdci chýbal, zostalo prázdne, a tak sa na neho ľahko prilepil hriech. Dávid sa nechce k ničomu priznať, a upadá do celej špirály hriechu a lží. Vzďaľuje sa od Boha a pyšný zostáva vo svojom hriechu.
Taký je teda hriech, podmaňuje si každého, kto sa poddá jeho náruživosti. Vládne v srdci, podmaňuje si ľudský život a pomaly ničí človeka samého i tých, ktorí sú okolo. Presvedčil sa o tom aj sám Dávid. Ale dobrý Boh predsa nenecháva nikoho v núdzi a rôznymi spôsobmi volá človeka, aby sa k nemu vrátil a znovu žil. Je však potrebné sa namáhať a počuť Božie volanie. Dávid, ktorý mal predsa len citlivé srdce, počul toto volanie a prejavil ľútosť srdca, keď uznal svoj hriech, vyznal ho pred Bohom a prosil ho o odpustenie. Je to jediný dobrý postoj, aby sme znovu získali pokoj srdca, aby sme znovu získali seba samých a vnútornú rovnováhu i chuť k životu a všetko to, čo je v nás dobré. Dávid sa vrátil k Bohu a zakúša Božie odpustenie, docenil ten dar milosti natoľko, že si nikdy viac nedovolil chodiť cestami hriechu, ale vždy kráčal cestou Pána, uvedomoval si, že len on privádza človeka do celej pravdy, do večného života. Od tej doby slúžil Bohu celým srdcom, s plnou odovzdanosťou a tak učil žiť svojich poddaných, dávajúc im súčasne dokonalý príklad života.
Každý z nás je človekom a každý z nás má pokušenie chodiť po svojich cestách. Sme veľkými pochybovačmi a máme v sebe čosi z malých detí, keď nechceme veriť Božej pravde a nechceme počúvať Božie výstrahy, ale sami sa musíme spáliť hriechom a zlými skutkami, aby sme sa na vlastnej koži presvedčili, že tadiaľ cesta do neba nevedie. Majme teda srdce otvorené pre Boha, majme vieru a počúvajte jeho hlas a nadovšetko ho milujme celým srdcom, celou svojou mysľou a zo všetkých síl, pretože to znamená viac než všetko zdanie vonkajšej viery prezentované mnohými z nás. Získajme prospech aj z Dávidových žalmov a z jeho múdrosti na ceste k Bohu tak, aby sme vyhýbajúc sa všetkým nástrahám zlého, statočne a priamou cestou smerovali do neba.
