Autor: P. Michal Krovina, OP
Zdroj: © Časopis Ruženec, č. 9/2015 | Dominikánske mariánske centrum | Košice
Datum napsání:
15.09.2015
Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom - počnúc staršími - sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ › Jn 8, 1-11.
Evanjelista Ján nám v ôsmej kapitole svojho evanjelia predstavuje ženu, ktorú pristihli priamo pri cudzoložstve. Sväté písmo používa dva výrazy, ktoré súvisia s týmto problémom. Je to smilstvo a cudzoložstvo. Pritom ten druhý pojem je závažnejší, lebo vždy sa dotýka aj niekoho tretieho. Skoro vždy v podobných situáciách trpia aj deti, či už na jednej, alebo na druhej strane. Nikdy však nejde iba o jedného človeka, ale o oboch, muža i ženu. Túto príhodu opísal iba evanjelista Ján. Značná časť biblistov sa však prikláňa k názoru, že evanjelista Ján tento príbeh nenapísal. Príbeh bol podľa nich, až neskoršie vsunutý do jeho evanjelia. V pôvodných rukopisoch úplne chýba a niektoré ho majú už v siedmej kapitole, niektoré až na konci Jánovho evanjelia a niektoré zasa v Lukášovom evanjeliu. Tento rozdiel naznačuje, že pôvodne tam tento príbeh vôbec nebol. Predchádzajúca kapitola sa končí správou o farizejoch, ktorí odišli roztrpčení domov. A Pán Ježiš odišiel na Olivovú horu, aby si odpočinul a aby v modlitbe nabral nové sily pre nasledujúci deň.
Nasledujúci deň sa začína vyučovaním v chráme. Boli tam už aj zákonníci a farizeji a mali pripravený svoj vlastný plán. Posledné dni im nedovolili dobre spávať Ježišove aktivity. Zákonníci si uvedomovali, že sa už dostávajú do jeho tieňa a preto sa rozhodli, že Ježišovi pripravia pascu. Ježiš pokojne sedí a vyučuje a zrazu sa strhne veľký hluk. Farizeji a zákonníci privádzajú akúsi ženu, ktorú vraj, ako sa dalo vyrozumieť z ich kriku, pristihli pri cudzoložstve. Muži vo svojej domýšľavej pýche ju postavili doprostred celého zhromaždenia. Žena sa nebránila. Nábožní „policajti“ ju prichytili priamo pri čine. Nebolo čo tajiť. Žena je hriešnica a podľa Mojžišovho zákona hodna trestu smrti. Hriech sa stal na Sviatok stánkov, na sviatok radosti a vďačnosti voči Pánu Bohu. Všetci obyvatelia mesta vtedy stavali v záhradách a na dvoroch stany a v nich bývali celý týždeň. Stany boli pripomienkou Božej starostlivosti o Izraelitov putujúcich po púšti, ale aj výbornou príležitosťou na „uvoľnenejšie“ správanie sa. Stalo sa to, čo sa nemalo stať. Tam, kde sa mala rozhorieť túžba po vďačnosti voči Bohu, tam sa rozhorela túžba a žiadostivosť po vnadných líniách tejto ženy.
Ale tým najväčším problémom celej situácie nebola žena, ktorú postavili do-prostred. Tým problémom bol muž, ktorý bol s ňou. Avšak, kde je ten muž? Prečo tu nie je? Veď aj on by mal byť potrestaný, podobne ako žena. Pán Ježiš nepodporuje morálku, ktorá obviňuje ženu, ale pritom pokojne nechá utiecť muža, ktorý bol s ňou. Je síce pravda, že keby nebolo cudzoložných žien, nebolo by ani cudzoložných mužov. Avšak je vinná iba žena? Prečo máme odsúdiť iba ženu a nie aj muža? V tomto príbehu je ešte jeden detail, ktorý je však veľmi výrečný. Kto žaluje túto ženu? Iba samotní muži. Avšak akí muži striehnu na tieto ženy v nočných hodinách? Nuž zákonníci a farizeji, elita vyvoleného národa. Oni poznajú Boží zákon a vedia, čo sa patrí a čo nie. Ale šľachetní muži sa predsa správajú inak. Ich počínanie je natoľko odpudzujúce, že Pán Ježiš sa rozhodol pre neobvyklé správanie. Zohol sa k zemi a písal niečo prstom do prachu zeme. Akoby tým chcel povedať: Nie ste hodní toho, aby som sa na vás pozeral. Niektorí cirkevní otcovia si však myslia, že Pán Ježiš začal do prachu písať ich vlastné hriechy.
Vy ste vzdelaní muži a nehanbíte sa za takéto správanie? Šľachetní muži sa predsa správajú inak. Strážite poriadok, mravnosť a čistotu, a máte veľkú radosť z pádu tejto ženy? Myslíte si, že ste vykonali hrdinský čin na obranu Mojžišovho zákona a spoločenstva veriacich Izraelitov, a zabudli ste pritom na jej ľudskú dôstojnosť? Tešíte sa z toho, že žena padla, ale popri tom si neuvedomujete, že je to aj vaša sestra a že vy všetci ste za ňu zodpovední. Ja som odhalil váš zámer. Vám vôbec nejde o túto ženu. Hľadáte sami seba, svoju vážnosť a ja vám pri tom prekážam. Mojžišov zákon prikazuje takéto ženy ukameňovať. Ale vám nejde o ňu, ale hľadáte vinu na mne. Máte to premyslené. Podozrievate ma, že som príliš benevolentný a zhovievavý k týmto hriechom. Myslíte si, že pre mňa je tento hriech menej závažný ako pre vás. Ako keby som sa tešil z týchto hriechov. Avšak mýlite sa. Božie zákony platia pre všetkých rovnako. Mojžiš prikázal ukameňovať ženu, ale aj muža. Áno, žena je hriešna, ale nielen ona, ale aj muž, ktorého nemáte.
Avšak kvôli vašej dvojtvárnosti je vaše srdce v Božích očiach oveľa odpornejšie ako táto žena vo svojej telesnej hriešnosti. Sú aj duchovné hriechy a tie sú oveľa nebezpečnejšie a závažnejšie ako telesné hriechy. Duchovné hriechy sú veľmi nebezpečné preto, že často sa prezentujú ako cnosti. Preto pozor! Mýtnici a neviestky vás predídu do Božieho kráľovstva. Viem, že mi strojíte pascu. Či sa vyjadrím tak alebo onak, vám to vždy príde vhod. Majster..., „Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať Čo povieš ty?“ (Jn 8, 5). Ak skočím do vašej pasce, buď ma budete interpretovať tak, že som rušiteľ zákona, alebo sa dostanem od konfliktu so svetskou mocou, či verejnou mienkou. Učiteľ, ktorý chce horlivo trestať tieto hriechy stráca veľmi rýchlo popularitu. Avšak ja z celej duše nenávidím hriech, ale každý hriech. Nielen cudzoložstvo, ale aj pokrytectvo, bezočivosť, domýšľavosť, pýchu atď... Žena zhrešila a Mojžišov zákon ju prikazuje ukameňovať. Ja vám to dovolím, ale pod jednou podmienkou...“Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8,7).
„Mojžiš má pravdu. Avšak vy, čo si myslíte, že máte právo ju odsúdiť, ste naozaj lepší ako ona? Okrem toho, neprevinila sa iba žena, ale aj muž, a toho tu nemáte. Zákon platí nielen pre ženy, ale aj pre mužov.“ Touto vetou sa Pán Ježiš dostal zo sveta teórie do skutočného života. „Kto ste vlastne vy, ktorí sa ju opovažujete súdiť? Je vo vašom živote všetko v poriadku? Pán Ježiš sa odmlčí, zohne sa a znova píše do prachu. Vyzerá to, ako keby si z mužov robil „dobrý deň“. Táto pauza sa pre žalujúcich mužov stáva veľmi nepríjemná. Toto určite nečakali. Začínajú sa dostávať do zmätku. Keď sa pozreli na Ježiša, všimli si v jeho očiach plameň Božieho ohňa. Bol to pohľad, ktorý ich prevŕtal až do najhlbšieho vnútra ich duše. „Žena je hriešna, ale či nie ste hriešni aj vy?“ Táto otázka, ako keby paralyzovala celé prostredie. Pán Ježiš postavil všetkých prítomných pred súd vlastného svedomia. „Kto z vás je bez hriechu?“ Muži prišli žalovať a zrazu pocítili, že oni sami sú obžalovaní.
A Pán Ježiš svojím neočakávaným prístupom ako keby ich vyzýval: „Ak si myslíte, že máte na to právo, tak konajte!“ Pre mužov nastala nepredstaviteľne trápna situácia. Nikto z nich sa už neodvážil naliehať na Pána Ježiša. Bolo im úplne jasné, kde stoja. Čo však teraz majú urobiť? Ti mladší sa začali dívať po starších, čo urobia oni. Očakávali, že vyvinú dajakú iniciatívu. Ježišove slová ich úplne zneistili. Ani jeden z nich nemal odvahu vyhlásiť sa za nevinného. Možno o sebe vedeli až príliš veľa a poznali pritom aj vlastné prešľapy. Božie svetlo osvietilo tmu. Muži si zrazu uvedomili, že to, z čoho obviňujú iných, robia oni sami. Sexuálny pud je u zdravého človeka veľmi silný. Kto súdny by o sebe mohol vyhlásiť, že je úplne čistý? A tento prorok z Nazaretu sa vyjadruje tak, ako keby o všetkom vedel. A čo sa stalo potom? Nuž jeden z nich odišiel. Bol najstarší z nich. Odišiel nenápadne a svojím odchodom ešte viac zneistil zvyšných mužov. Keď odišiel on, tak idem preč aj ja... V evanjeliu sa dočítame, že muži sa jeden po druhom vytrácali, až sa vytratil aj ten posledný.
Situácia sa zmenila. Žalobcovia odišli a zostal iba Ježiš sám so ženou. Aj žena mohla odísť, ale zostala. Prečo, veď ju nikto nedržal? Slová, ktoré zapôsobili na jej žalobcov, zapôsobili aj na ňu. Keď sa Pán Ježiš vystrel a rozhliadol, nevidel už nikoho iba ženu. Spýtal sa jej: „Žena, kde sú?“ (Jn 8,10a). Na tento okamih Pán Ježiš čakal. A zlomyseľní zákonníci urobili tejto žene nechtiac veľmi vzácnu službu. Priviedli ju do blízkosti Pána Ježiša. V tomto okamihu si žena uvedomila, že takého muža ešte nestretla. Pán Ježiš neospravedlňuje jej hriech, ale má hlboké porozumenie pre jej životnú situáciu. Pán Ježiš si všimol nielen to, že žena je sklonená a plače. Všimol si aj to, že muži, ktorí ju priviedli s nadšením rozprávali ojej hriechu a „pásli sa“ očami po jej tele. Pán Ježiš sa vtedy radšej zohol, aby žena necítila v jeho pohľade nijakú výčitku. Pán Ježiš ju nenazýva cudzoložnicou, ale oslovuje ju jednoducho „žena“, čím uznáva jej hodnotu. Potom sa jej opýtal: „Nik ťa neodsúdil?“ (Jn 8,10b). „Nikto, Pane“ - odpovedá žena. A tu nastáva aj v ženinom prístupe k Ježišovi zmena. Žena uznáva Ježiša za svojho Pána. Vie, že ju zachránil od istej smrti, neodsúdil ju a správa sa k nej ako brat.
Ježišovo odpustenie nie je lacné. Vie, že príde čas, keď sa táto žena vráti k nemu ako kajúcnica. A táto nešťastná, ale na druhej strane aj šťastná žena, nás všetkých upozorňuje na to, aby sme nijakého človeka neodsudzovali bez nádeje na zmenu a záchranu. Nikto z nás totiž nevie, čo si ten „hrešiaci“, či „hrešiaca“ nosí v sebe. Aký je jeho, či jej životný príbeh, aké zranenia má on, či ona za sebou, vie iba Boh. Žena prichytená pri cudzoložstve už nikdy nemohla zabudnúť na stretnutie s Pánom Ježišom. Posledná Ježišova veta ju pálila ako žeravé uhlie. Veď kto si zvykol na hriech smilstva či cudzoložstva vie, že nikdy nie jej jednoduché s ním prestať. Viacej nehrešiť! To sa ľahko povie. Ale koľkokrát sa mnohí o to pokúšali a zasa sa vrátili naspäť. A čo sa stalo s touto ženou?
Nevieme, viac sa v evanjeliu nespomína. Ale je pravdepodobné, že sa po istom čase vrátila k Pánu Ježišovi už ako veľká kajúcnica. Žena opäť zatúžila po tom, ktorého stretla kedysi za zvláštnych okolností, sústavne ho hľadala, až ho nakoniec našla. Bola už pevne rozhodnutá žiť podľa cesty toho, ktorý prišiel na našu zem, aby zachraňoval. Ôsma kapitola Jánovho sa začína mravnostným „úlovkom“ zbožných zákonníkov, ktorí prichytili istú ženu priamo pri cudzoložstve, a končí sa tým, ako zákonníci opäť chcú hádzať kamene, teraz pre zmenu po Pánovi Ježišovi. Na začiatku kapitoly sú kamene pripravené pre cudzoložnicu, a na konci zasa pre jej i nášho Záchrancu. Sila zla, nenávisti a neľudskosti voči Pánu Ježišovi sa naplno prejavila na Kalvárii, ale to je už iný príbeh.
Evanjelista Ján nám v ôsmej kapitole svojho evanjelia predstavuje ženu, ktorú pristihli priamo pri cudzoložstve. Sväté písmo používa dva výrazy, ktoré súvisia s týmto problémom. Je to smilstvo a cudzoložstvo. Pritom ten druhý pojem je závažnejší, lebo vždy sa dotýka aj niekoho tretieho. Skoro vždy v podobných situáciách trpia aj deti, či už na jednej, alebo na druhej strane. Nikdy však nejde iba o jedného človeka, ale o oboch, muža i ženu. Túto príhodu opísal iba evanjelista Ján. Značná časť biblistov sa však prikláňa k názoru, že evanjelista Ján tento príbeh nenapísal. Príbeh bol podľa nich, až neskoršie vsunutý do jeho evanjelia. V pôvodných rukopisoch úplne chýba a niektoré ho majú už v siedmej kapitole, niektoré až na konci Jánovho evanjelia a niektoré zasa v Lukášovom evanjeliu. Tento rozdiel naznačuje, že pôvodne tam tento príbeh vôbec nebol. Predchádzajúca kapitola sa končí správou o farizejoch, ktorí odišli roztrpčení domov. A Pán Ježiš odišiel na Olivovú horu, aby si odpočinul a aby v modlitbe nabral nové sily pre nasledujúci deň.
Nasledujúci deň sa začína vyučovaním v chráme. Boli tam už aj zákonníci a farizeji a mali pripravený svoj vlastný plán. Posledné dni im nedovolili dobre spávať Ježišove aktivity. Zákonníci si uvedomovali, že sa už dostávajú do jeho tieňa a preto sa rozhodli, že Ježišovi pripravia pascu. Ježiš pokojne sedí a vyučuje a zrazu sa strhne veľký hluk. Farizeji a zákonníci privádzajú akúsi ženu, ktorú vraj, ako sa dalo vyrozumieť z ich kriku, pristihli pri cudzoložstve. Muži vo svojej domýšľavej pýche ju postavili doprostred celého zhromaždenia. Žena sa nebránila. Nábožní „policajti“ ju prichytili priamo pri čine. Nebolo čo tajiť. Žena je hriešnica a podľa Mojžišovho zákona hodna trestu smrti. Hriech sa stal na Sviatok stánkov, na sviatok radosti a vďačnosti voči Pánu Bohu. Všetci obyvatelia mesta vtedy stavali v záhradách a na dvoroch stany a v nich bývali celý týždeň. Stany boli pripomienkou Božej starostlivosti o Izraelitov putujúcich po púšti, ale aj výbornou príležitosťou na „uvoľnenejšie“ správanie sa. Stalo sa to, čo sa nemalo stať. Tam, kde sa mala rozhorieť túžba po vďačnosti voči Bohu, tam sa rozhorela túžba a žiadostivosť po vnadných líniách tejto ženy.
Ale tým najväčším problémom celej situácie nebola žena, ktorú postavili do-prostred. Tým problémom bol muž, ktorý bol s ňou. Avšak, kde je ten muž? Prečo tu nie je? Veď aj on by mal byť potrestaný, podobne ako žena. Pán Ježiš nepodporuje morálku, ktorá obviňuje ženu, ale pritom pokojne nechá utiecť muža, ktorý bol s ňou. Je síce pravda, že keby nebolo cudzoložných žien, nebolo by ani cudzoložných mužov. Avšak je vinná iba žena? Prečo máme odsúdiť iba ženu a nie aj muža? V tomto príbehu je ešte jeden detail, ktorý je však veľmi výrečný. Kto žaluje túto ženu? Iba samotní muži. Avšak akí muži striehnu na tieto ženy v nočných hodinách? Nuž zákonníci a farizeji, elita vyvoleného národa. Oni poznajú Boží zákon a vedia, čo sa patrí a čo nie. Ale šľachetní muži sa predsa správajú inak. Ich počínanie je natoľko odpudzujúce, že Pán Ježiš sa rozhodol pre neobvyklé správanie. Zohol sa k zemi a písal niečo prstom do prachu zeme. Akoby tým chcel povedať: Nie ste hodní toho, aby som sa na vás pozeral. Niektorí cirkevní otcovia si však myslia, že Pán Ježiš začal do prachu písať ich vlastné hriechy.
Vy ste vzdelaní muži a nehanbíte sa za takéto správanie? Šľachetní muži sa predsa správajú inak. Strážite poriadok, mravnosť a čistotu, a máte veľkú radosť z pádu tejto ženy? Myslíte si, že ste vykonali hrdinský čin na obranu Mojžišovho zákona a spoločenstva veriacich Izraelitov, a zabudli ste pritom na jej ľudskú dôstojnosť? Tešíte sa z toho, že žena padla, ale popri tom si neuvedomujete, že je to aj vaša sestra a že vy všetci ste za ňu zodpovední. Ja som odhalil váš zámer. Vám vôbec nejde o túto ženu. Hľadáte sami seba, svoju vážnosť a ja vám pri tom prekážam. Mojžišov zákon prikazuje takéto ženy ukameňovať. Ale vám nejde o ňu, ale hľadáte vinu na mne. Máte to premyslené. Podozrievate ma, že som príliš benevolentný a zhovievavý k týmto hriechom. Myslíte si, že pre mňa je tento hriech menej závažný ako pre vás. Ako keby som sa tešil z týchto hriechov. Avšak mýlite sa. Božie zákony platia pre všetkých rovnako. Mojžiš prikázal ukameňovať ženu, ale aj muža. Áno, žena je hriešna, ale nielen ona, ale aj muž, ktorého nemáte.
Avšak kvôli vašej dvojtvárnosti je vaše srdce v Božích očiach oveľa odpornejšie ako táto žena vo svojej telesnej hriešnosti. Sú aj duchovné hriechy a tie sú oveľa nebezpečnejšie a závažnejšie ako telesné hriechy. Duchovné hriechy sú veľmi nebezpečné preto, že často sa prezentujú ako cnosti. Preto pozor! Mýtnici a neviestky vás predídu do Božieho kráľovstva. Viem, že mi strojíte pascu. Či sa vyjadrím tak alebo onak, vám to vždy príde vhod. Majster..., „Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať Čo povieš ty?“ (Jn 8, 5). Ak skočím do vašej pasce, buď ma budete interpretovať tak, že som rušiteľ zákona, alebo sa dostanem od konfliktu so svetskou mocou, či verejnou mienkou. Učiteľ, ktorý chce horlivo trestať tieto hriechy stráca veľmi rýchlo popularitu. Avšak ja z celej duše nenávidím hriech, ale každý hriech. Nielen cudzoložstvo, ale aj pokrytectvo, bezočivosť, domýšľavosť, pýchu atď... Žena zhrešila a Mojžišov zákon ju prikazuje ukameňovať. Ja vám to dovolím, ale pod jednou podmienkou...“Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8,7).
„Mojžiš má pravdu. Avšak vy, čo si myslíte, že máte právo ju odsúdiť, ste naozaj lepší ako ona? Okrem toho, neprevinila sa iba žena, ale aj muž, a toho tu nemáte. Zákon platí nielen pre ženy, ale aj pre mužov.“ Touto vetou sa Pán Ježiš dostal zo sveta teórie do skutočného života. „Kto ste vlastne vy, ktorí sa ju opovažujete súdiť? Je vo vašom živote všetko v poriadku? Pán Ježiš sa odmlčí, zohne sa a znova píše do prachu. Vyzerá to, ako keby si z mužov robil „dobrý deň“. Táto pauza sa pre žalujúcich mužov stáva veľmi nepríjemná. Toto určite nečakali. Začínajú sa dostávať do zmätku. Keď sa pozreli na Ježiša, všimli si v jeho očiach plameň Božieho ohňa. Bol to pohľad, ktorý ich prevŕtal až do najhlbšieho vnútra ich duše. „Žena je hriešna, ale či nie ste hriešni aj vy?“ Táto otázka, ako keby paralyzovala celé prostredie. Pán Ježiš postavil všetkých prítomných pred súd vlastného svedomia. „Kto z vás je bez hriechu?“ Muži prišli žalovať a zrazu pocítili, že oni sami sú obžalovaní.
A Pán Ježiš svojím neočakávaným prístupom ako keby ich vyzýval: „Ak si myslíte, že máte na to právo, tak konajte!“ Pre mužov nastala nepredstaviteľne trápna situácia. Nikto z nich sa už neodvážil naliehať na Pána Ježiša. Bolo im úplne jasné, kde stoja. Čo však teraz majú urobiť? Ti mladší sa začali dívať po starších, čo urobia oni. Očakávali, že vyvinú dajakú iniciatívu. Ježišove slová ich úplne zneistili. Ani jeden z nich nemal odvahu vyhlásiť sa za nevinného. Možno o sebe vedeli až príliš veľa a poznali pritom aj vlastné prešľapy. Božie svetlo osvietilo tmu. Muži si zrazu uvedomili, že to, z čoho obviňujú iných, robia oni sami. Sexuálny pud je u zdravého človeka veľmi silný. Kto súdny by o sebe mohol vyhlásiť, že je úplne čistý? A tento prorok z Nazaretu sa vyjadruje tak, ako keby o všetkom vedel. A čo sa stalo potom? Nuž jeden z nich odišiel. Bol najstarší z nich. Odišiel nenápadne a svojím odchodom ešte viac zneistil zvyšných mužov. Keď odišiel on, tak idem preč aj ja... V evanjeliu sa dočítame, že muži sa jeden po druhom vytrácali, až sa vytratil aj ten posledný.
Situácia sa zmenila. Žalobcovia odišli a zostal iba Ježiš sám so ženou. Aj žena mohla odísť, ale zostala. Prečo, veď ju nikto nedržal? Slová, ktoré zapôsobili na jej žalobcov, zapôsobili aj na ňu. Keď sa Pán Ježiš vystrel a rozhliadol, nevidel už nikoho iba ženu. Spýtal sa jej: „Žena, kde sú?“ (Jn 8,10a). Na tento okamih Pán Ježiš čakal. A zlomyseľní zákonníci urobili tejto žene nechtiac veľmi vzácnu službu. Priviedli ju do blízkosti Pána Ježiša. V tomto okamihu si žena uvedomila, že takého muža ešte nestretla. Pán Ježiš neospravedlňuje jej hriech, ale má hlboké porozumenie pre jej životnú situáciu. Pán Ježiš si všimol nielen to, že žena je sklonená a plače. Všimol si aj to, že muži, ktorí ju priviedli s nadšením rozprávali ojej hriechu a „pásli sa“ očami po jej tele. Pán Ježiš sa vtedy radšej zohol, aby žena necítila v jeho pohľade nijakú výčitku. Pán Ježiš ju nenazýva cudzoložnicou, ale oslovuje ju jednoducho „žena“, čím uznáva jej hodnotu. Potom sa jej opýtal: „Nik ťa neodsúdil?“ (Jn 8,10b). „Nikto, Pane“ - odpovedá žena. A tu nastáva aj v ženinom prístupe k Ježišovi zmena. Žena uznáva Ježiša za svojho Pána. Vie, že ju zachránil od istej smrti, neodsúdil ju a správa sa k nej ako brat.
Ježišovo odpustenie nie je lacné. Vie, že príde čas, keď sa táto žena vráti k nemu ako kajúcnica. A táto nešťastná, ale na druhej strane aj šťastná žena, nás všetkých upozorňuje na to, aby sme nijakého človeka neodsudzovali bez nádeje na zmenu a záchranu. Nikto z nás totiž nevie, čo si ten „hrešiaci“, či „hrešiaca“ nosí v sebe. Aký je jeho, či jej životný príbeh, aké zranenia má on, či ona za sebou, vie iba Boh. Žena prichytená pri cudzoložstve už nikdy nemohla zabudnúť na stretnutie s Pánom Ježišom. Posledná Ježišova veta ju pálila ako žeravé uhlie. Veď kto si zvykol na hriech smilstva či cudzoložstva vie, že nikdy nie jej jednoduché s ním prestať. Viacej nehrešiť! To sa ľahko povie. Ale koľkokrát sa mnohí o to pokúšali a zasa sa vrátili naspäť. A čo sa stalo s touto ženou?
Nevieme, viac sa v evanjeliu nespomína. Ale je pravdepodobné, že sa po istom čase vrátila k Pánu Ježišovi už ako veľká kajúcnica. Žena opäť zatúžila po tom, ktorého stretla kedysi za zvláštnych okolností, sústavne ho hľadala, až ho nakoniec našla. Bola už pevne rozhodnutá žiť podľa cesty toho, ktorý prišiel na našu zem, aby zachraňoval. Ôsma kapitola Jánovho sa začína mravnostným „úlovkom“ zbožných zákonníkov, ktorí prichytili istú ženu priamo pri cudzoložstve, a končí sa tým, ako zákonníci opäť chcú hádzať kamene, teraz pre zmenu po Pánovi Ježišovi. Na začiatku kapitoly sú kamene pripravené pre cudzoložnicu, a na konci zasa pre jej i nášho Záchrancu. Sila zla, nenávisti a neľudskosti voči Pánu Ježišovi sa naplno prejavila na Kalvárii, ale to je už iný príbeh.
